Ako žabiak Čvachtoš naučil vílu Zvedavku plávať

časť I:

V lese sa to hemží bytosťami, o akých sa deťom len sníva. Ak medzi stromami náhodou preteká potôčik, alebo  sa na kraji čistinky náhodou ukrýva rybník, je tam živo vo dne, v noci. Príbehy, dobrodružstvá, dokonca aj kúzla sa medzi obyvateľmi lesa prepletajú., zamotávajú a rozmotávajú ako klbká priadze.

            V spevavom lese to nebolo inak. O poriadok sa staral škriatok, Papradník ale čo ako sa snažil, niektorá z lesných bytostí vždy niečo vyparatila. A najviac starostí mal s vodníkom Vŕbovcom. Vodník celému lesnému svetu vždy ukazoval večne namosúrenú tvár, občas bol zlomyseľný a navyše neskutočne lakomý. Jedno sa mu však musí uznať. Nezbieral do hrnčekov dušičky ako iní vodníci, zato však sa chodil každý deň sťažovať škriatkovi Papradníkovi, že nemá v rybníku chvíľu pokoja. Buď ho večer rušili žaby svojím kŕkaním, alebo mu bociany podupali záhradku pod vodou, raz dokonca napísal sťažnosť, že mu vietor nafúkal na hladinu jazierka lístie.  Lesné víly sa Vŕbovcovi radšej vyhýbali. Až na jednu, ešte trochu malú, ale veľmi zvedavú vílu Zvedavku. Tá mala oči všade.

Hneď z jari sa lesom rozletela zvesť, že pod stromami pri bielych skalách vyrašil zo zeme medvedí cesnak.

            „Hej, Vŕbovec,“ zakričala Zvedavka na vodníka. „Ideme zbierať medvedí cesnak. Nepôjdeš s nami?“ veľmi sa chcela s vodníkom skamarátiť, lenže nedarilo sa jej.

            „Pchéé,“ odfrkol si vodník a otočil sa Zvedavke chrbtom.

            „Je zdravý, po dlhej zime každého posilní,“ nedala sa odbiť.

            „Odkedy jedia víly cesnak?“ uškrnul sa zlomyseľne. „ Budete smrdieť ako medvede po zimnom spánku.“

            „Mne cesnak vonia. Pôjdem so škriatkom Papradníkom. Aj on má rád cesnak a povedal, že medvedí cesnak má priam zázračnú moc.“

            „Ha, nebuď hlúpa, zázraky zo Spevavého lesa zmizli, odkedy vyschla čarovná studnička,“ odvrkol a ponoril sa do svojho podvodného domu. Ale medvedí cesnak mu začal vŕtať v hlave. Nazrel do hrncov a zistil, že sú prázdne. Nuž, polievka z medvedieho cesnaku by nebola zlá, pomyslel si. A čo ak mu ho Papradník so Zvedavkou všetok vyzbierajú? Preľakol sa a rýchlo si prichystal batoh. Za ostrovčekom uprostred jazera bol hustý les, tam nepozorovane vhupol do kríkov a o chvíľu zmizol medzi stromami.

            Lenže až tak nepozorovane sa mu predsa len nepodarilo prešmyknúť sa do lesa. Nevšimol si, že ho z brehu ostrovčeka pozoruje žabiak Čvachtoš.

            „Čo ten zase zamýšľa,“ začudoval sa, ale hneď sa začal venovať pozorovaniu múch, a Vŕbovca pustil z hlavy.

            Zvedavka s Papradníkom si prichystali košíčky a vydali sa na cestu. Biele skaly neboli ďaleko, poľahky by tam prebehli za krátky čas, Zvedavka je však Zvedavka. Zasypávala škriatka otázkami na všetko, čo uvidela. Zastavovali sa, obdivovali krásu prvých kvietkov a škriatok jej odpovedal na každú otázku, aj na tie, na ktoré nepoznal odpoveď. Bol rád, že sa Zvedavka pýta. Deti by sa mali pýtať na veci, ktorým nerozumejú,  hoci starším vílam šla so svojimi otázkami často na nervy.

            „Čo budeme robiť s medvedím cesnakom?“

            „Všeličo. Budeme ho jesť, spravím z neho odvar, aj masť na  poranenie, nasuším ho, aby som mohol liečiť obyvateľov lesa.“

            „Spravíš si z neho kašu?“

            „Veru spravím. Mám ju rád.“

            „Ukážeš mi ako sa robí kaša?“

            „Pravdaže, môžeme ju spraviť spolu.“

            Zvedavka od radosti zatlieskala rukami a rozbehla sa ku skalám. Od prekvapenia ostala stáť s pusou dokorán, hoci sa to vílam nepatrí. Lenže sklamanie bolo príliš veľké. Medvedí cesnak zmizol. Ktosi ho vytrhal aj s cibuľkami a ostala po ňom len rozrýpaná zem.

            „Kto to mohol urobiť?“ zvolala nešťastná Zvedavka.

            „Neviem,“ odvetil škriatok. „Že by sa do nášho lesa dostali ľudia? Tí zvyknú takto vyšklbať všetko čo rastie.“  Zvedavka sa zachvela a v obave sa poobzerala. „Poďme radšej domov,“ dodal Papradník.

            Pár dní chodili lesní obyvatelia ako bez duše, každú chvíľu sa obzerali a načúvali, či do ich lesa nezavítali ľudia, ale nikde sa žiadny človek neukázal. Až o pár dní sa pri Zvedavke pristavil žabiak Čvachtoš.

            „Viem kde je cesnak spod Bielej skaly.“

            „Kde?“

            „Vŕbovec všetok vytrhal a zasadil ho na ostrovčeku uprostred jazera. Vraj aby mu ho nikto neukradol. Každý večer si mädlí ruky, že už konečne nebude mať prázdne hrnce.“

            „Vie o tom škriatok?“

            „Nevravel som mu, načo?“

            „Ale musíme niečo urobiť. Cesnak patrí všetkým.“

            Žabiak sa poškrabal na hlave, rozmýšľanie mu veľmi nešlo.

            „Čo ja viem? Ja cesnak nejem,“ mykol prednou labou.

            „Ale Papradník ho zbiera pre všetkých. Aj pre teba ak budeš chorý.“

            „Ja chorý nebývam,“ vypúlil oči na Zvedavku, čo za nezmysly zase hovorí.

            „Ibaže by ťa poďobal bocian a…“ ani nedopovedala a žabiaka striaslo.

            „Pfúúúj, nespomínaj bociana, lebo všetci zle pochodíme.“

            „Víly nejedáva. Občas na nás pozerá keď tancujeme, ale ešte sa k nám nikdy nepriblížil.“

            „Až sa priblíži, už bude neskoro.“

            „Tak čo s tým cesnakom?“

            „No, možno by som ťa tam mohol dotiahnuť na nejakej lodičke.“

            „To by si urobil?“ Zvolala Zvedavka a vtisla žabiakovi na líce bozk, až zmenil farbu zo zelenaej na červenú.

            Zvedavka mala schované pod kríkom veľké pero z jastraba. Položila ho na vodu, sadla si na pierko a pretože víly sú ľahučké ako pierko, ani na nepotopilo. Čvachtoš vzal do papule steblo trávy, ktoré priviazali k pierku a ťahal Zvedavku k ostrovčeku.

            „Fíha, veď tu má celú záhradu!“  Zvolala, keď vyskočila z pierkovej loďky. „Nazbieram si aspoň do kapsičky a zanesiem škriatkovi.“

Žabiak jej pomohol so zbieraním, lebo nevedel čo by mal iné robiť, a keď skončili, ťahal Zvedavku nazad na breh. Lenže vodníkovi pod vodou nič neunikne. A že mu Zvedavka odtrhla pár listov z medvedieho cesnaku, strašne sa nahneval. Keď boli s loďkou uprostred hlbočiny, prevrátil ju a Zvedavka čľupla do vody.

Nestihla ani vykríknuť. Čvachtoš sa náramne preľakol a hneď sa ponoril, aby malú vílu vytiahol. Prskala, metala sa na vode, ale hoci žabiak nevládne veľmi rozumom, plávať zato vie.

            „Čo sa toľko meceš, tak sa ti nedá plávať.“

            „A čo mám podľa teba robiť? Zachráň ma, prosím.“

            Takto hýb rukami a takto nohami. Ja sa musím postarať o cesnak. Veď preto sme sa tam plavili, či nie?“

            Zvedavka uznala, že žabiak má pravdu a skúsila napodobňovať jeho pohyby. A čuduj sa svete. Odrazu plávala ako žabka vo vode. Čvachtoš pozbieral rozsypaný cesnak a spoločne doplávali k brehu.

            „Ďakujem, Čvachtoš. To plávanie je výborné. Odteraz budem s tebou chodiť plávať každý deň. Dokonca je to zábavnejšie ako tancovanie na lúke.“

            Čvachtoš radšej hneď skočil do vody, aby si nevšimla ako sa zas červená a Zvedavka odbehla za škriatkom Paptradníkom, ktorý ju naučil robiť cesnakovú kašu.

A uhundraný vodník Vŕbovec? Nuž, musel sa s cesnakom rozdeliť s ostatnými obyvateľmi lesa. Keď škriatok prikáže, aj vodník musí poslúchnuť.

O bludičke Cecile a čarovnej studničke

časť II.

Víla Zvedavka stála na brehu rybníka a drobnou rúčkou si zacláňala oči pred rannými lúčmi slnka. Chcela si zaplávať, ale váhala. Hľadala na hladine bublinky, podľa ktorých by naisto vedela, či je vodník Vŕbovec doma, alebo nie. Od udalosti s medvedím cesnakom sa na ňu mračil viac, ako kedykoľvek pred tým.

            „Hľadáš niekoho?“ ozvalo sa jej za chrbtom, až sa preľakla.

            „Och, Marinka, vôbec som ťa nevidela,“ otočila sa k víle, ukrytej pod listami paprade.

            „Kráľovná víl, tvoja matka mi prikázala na teba dávať pozor a mňa už bolia nohy ako sa stále za tebou naháňam. Prečo sa nemôžeš zabávať ako ostatné víly a…“

            „Ako si ma našla,“ prerušila vílu, hoci vedel, že je to nezdvorilé.

            „Vo vtáčích pesničkách sú ukryté všetky tajomstvá. Stačí ich pozorne počúvať.“

            „V našom Spevavom lese sa nič neutají,“ zasmiala sa Zvedavka. „Chcela som si ráno zaplávať, ale…“

            „Čo ti to napadlo liezť do vody. Ešte som nepočula, že by víly niekedy plávali. Veď nie sme žaby ani ryby. Ešte ťa Vŕbovec stiahne pod vodu.“

            „To by neurobil. Nie je zlý, len smutný že je sám,“

            „Keby nebol taký lakomec, tak by mal priateľov. Poď so mnou, budeme maľovať lupienky kvetov.“

            „Tak dobre,“ vzdychla si Zvedavka, ale ešte raz sa túžobne pozrela na vodnú hladinu.

            Spevavý les voňal po daždi, kvapky vody sa trblietali na listoch i tráve ako jagavé drahokamy a farebná dúha na oblohe pomaly bledla. Víly usilovne stierali posledné zvyšky z farieb dúhy a maľovali nimi biele lupene kvetov. Zvedavka sa započúvala do štebotu Spevavého lesa a odrazu si uvedomila, že Marinka mala pravdu. Vtáci trilkovali o chrústoch, ktorí obhrýzali lístie stromov, o žabiakovi Čvachtošovi ako celú noc kŕkal svoju žabaciu pieseň aj o škriatkovi Papradníkovi, ako sedáva pri čarovnej studničke, ktorá už dávno nebola studničkou a už vôbec nie čarovnou.. Vtedy dostala Zvedavka nápad. Len sa potrebovala poradiť so škriatkom Papradníkom. A pretože nikdy nevydržala dlhšie čakať, hneď sa rozbehla ku studničke.

            „Vari ťa niekto naháňa?“ spýtal sa škriatok, len čo uvidel Zvedavku.

            „Vtáci,“ zastala udychčaná pred ním, „vtáci vedia všetko.“

            „A čo by si chcela vedieť ty?“

            „Kde sa podela voda z čarovnej studničky.“

            „Hm, to by chceli vedieť všetci obyvatelia lesa.“

            „Čo sa vtedy stalo? Nik o studničke nechce rozprávať. Ani vtáci o nej nečvirikajú.“

            „Lebo o tom nič nevedia.“

            „Predsa vedia o všetkom, čo sa v lese stane a spievajú o tom svoje piesne.“

            „Nuž, voda v studničke vyschla uprostred hlbokej noci, keď všetci vtáci spali.“

            „A čo sova? Tá v noci nespí.“

            „Hm, pýtal som sa kuvika, ten nič nevedel, ale ostatných nie… možno by som mohol skúsiť u plamienky, alebo výra.“

            „Tak poďme!“

            „Teraz nie, sovy cez deň spia. Boli by mrzuté, že ich budíme. Pôjdem večer.“

            „Ja tiež. Pôjdeme spolu.“

            „Večer by si mala spať vo svojej voňavej postieľke,“ zašomral škriatok, ale Zvedavka vedela, že to nemyslí vážne.

            „Prídem za tebou, keď výjde na oblohu Večernica.“

            „Kráľovná víl si bude robiť starosti.“

            „Nebude, poviem jej že idem s tebou,“ usmiala sa malá víla a škriatka potešilo, že má takú dobrú kamarátku.

            Večernica sa zjavila na oblohe s poslednými lúčmi zapadajúceho slnka a Zvedavka uháňala k domčeku z papradia v jelšovej húštine, kde býval škriatok Papradník.

            „Musíme sa poponáhľať, plamienka už bude hore,“ povedal namiesto pozdravu a tak sa spoločne vybrali lesom k vysokým dubom. Na cestu im posvietil mesiačik, tiež bol zvedavý, čo sa od plamienky dozvedia. Našli ju na najnižšom konári, ako sa prechádza a krúti hlavou na všetky strany. Rozhliadala sa, kto to k nej prichádza.

            „O studničke nič neviem,“ povedala, keď si vypočula Papradníka, „ale možno starý výr bude niečo vedieť. Pozná všetky tajomstvá nočného lesa. Len o nich nechce rozprávať.“

            „Kde ho nájdeme? Výra som už dávno nevidel.“

            „Pri Bielej skale rastie vysoký javor. Najčastejšie býva tam. Všetko vidí a všetko počuje, ale buďte opatrní. Nemá rád, keď ho niekto vyrušuje.“

            „Ďakujem plamienka, azda ho nájdeme,“ odvetil škriatok a spoločne sa vybrali k javoru. Víla  Zvedavka kráčala tichúčko akoby sa vznášala, ale Papradník dupotal až praskali vetvičky. Snažil sa ísť síce ticho, len sa mu to veľmi nedarilo.

            „Už z diaľky vás počujem,“ zahúkal výr, roztiahol krídla a zosadol na zem pred škriatka a Zvedavku. Tá sa pre istotu schovala škriatkovi za chrbát, lebo výr sa jej zdal obrovský.

            „Neboj sa malá víla, neublížim ti a viem aj čo sa ma chceš spýtať.“

            „Naozaj?“ vyhŕkla prekvapene.

            „Chceš vedieť, prečo vyschla čarovná studnička.“

            „A ty to vieš?“

            „Viem.“

            „Prečo si mi o tom nikdy nepovedal?“ spýtal sa škriatok.

            „Nepýtal si sa ma a ja sa do iných nestariem.“

            „Povieš nám to, prosím,“ zaprosila víla a uprela svoje očká na výra.

            „Pamätáš sa na bludičky od rybníka?“ otočil svoju hlavu k Papradníkovi.

„Pravdaže sa pamätám, bolo to už síce dávno, ale na tie sa nedá zabudnúť. Blúdili lesom ako svetielka a lákali lesných obyvateľov do rybníka. Nakoniec tak vystrájali, že som ich musel zo Spevavého lesa vyhnať.“

„Bludička Cecila bola najhoršia. Sladkými rečičkami si vyprosila od Vŕbovca šupiny zlatých rybičiek. Zopár jej dal, ale nechcel ošklbať všetky zlaté rybky v rybníku, tak napokon  povedal dosť, že zlaté šupinky nedá. Strašne sa nehnevala. Tú noc lietali bludičky po lese ako z divých vajec a narobili veľa škody. Vtedy si prišiel ty a zakázal im vstup do Spevavého lesa. Lenže kým odišli, Cecila vytiahla zo studničky kameň šťastia a hodila ho do rybníka zo slovami: Si lakomec a lakomcom aj ostaneš.“

„Tak preto sa vodník zmenil. Kedysi nebýval lakomý ani sa toľko nemračil.“

„Môže za to Cecila a kliatba, čo vyriekla do kameňa. Ten kameň dala studničke kráľovná víl…“

„Moja mama?“ čudovala sa Zvedavka.

„Hej. Mal slúžiť šťastiu a  zdraviu všetkých. Keď zmizol kameň, studnička vyschla a kameň je teraz niekde na dne jazera.“

„Žabiak Čvachtoš by ho azda mohol vyloviť,“ premýšľala Zvedavka.

„Nie, vyloviť ho môže len vodník Vŕbovec, a do studničky ho smie vložiť len kráľovná víl, alebo jej dcéra, teda ty, Zvedavka,“  povedal výr, roztiahol krídla a stratil sa v hustej tme.“

„Ach jaj,“ zosmutnel škriatok. „S vodníkom to bude ťažké.“

„Poďme hneď k vode, ja sa s ním porozprávam.“

Šli lesnou cestičkou, až zastali pri tŕstí na brehu jazera. Žabiak pokračoval v kŕkaní ako každý večer, ale Zvedavka naň zavolala.

„Musíme hovoriť s vodníkom. Ponor sa k jeho domcu a zavolaj ho, prosím.“

„Sedí tam na vŕbe,“ mykol hlavou žabiak. „Šomre na mesiac, že slabo svieti.“

Zvedavka podišla k bútľavému stromu zopäla rúčky a pekne Vŕbovca prosila. „Vodník Vŕbovec, pomôž nám napraviť krivdu, čo spáchala bludička Cecila,“ vodník mlčal, tak pokračovala. „Na dne rybníka je niekde kameň šťastia, ktorý tam hodila. Ak ho vrátime čarovnej studničke, opäť bude plná vody.“

„To ti kto povedal takú hlúposť?“ frflal zmračene. „Voda v nej jednoducho vyschla.“

„Starý výr. Videl ju. Dokážeme vrátiť vodu studničke, ale potrebujeme tvoju pomoc“

„Tak dobre, ale nech aj žabiak niečo robí, nie že tu bude celú noc iba kŕkať.“

Obaja sa ponorili pod vodu. Zvedavka od napätia stískala ruku škriatkovi, ale to takmer  necítil, lebo víly nemajú veľkú silu. Po dlhom čase sa vodník konečne zjavil na hladine a v ruke držal akýsi kameň.

„Je to on?“

„Je,“ ozvalo sa Zvedavke za chrbtom. Zvrtla sa a uvidela svoju mamu, kráľovnú víl, ako sa usmieva. „Ďakujem ti Vŕbovník, obyvatelia lesa ti to nikdy nezabudnú.“ Vzala kameň z vodníkových rúk a podala ho Zvedavke. „Zanes kameň studničke, nech sa opäť naplní vodou. Zaslúžiš si to, lebo si pomohla celému lesu. My pôjdeme s tebou.“

Zvedavke od rozpakov sčerveneli líčka, lenže nik si to nevšimol. Všetci hľadeli s úžasom na vodníka. Usmieval sa.

Chamtivý kominár, Zvedavkine šibalstvo a nápad žabiaka Čvachtoša

časť III.

Chýr o vode v čarovnej studničke sa rozletel lesom ako jemné chomotinky púpavienok v jarnom dúchaní vetra. Obyvatelia Spevavého lesa prichádzali k studničke, aby sa napili sviežej vody, niektorí aj s tajnými prianiami, ale tie sa vždy báli vysloviť nahlas, aby studničku neurazili.  Zvedavka zašla k studničke vždy ráno, aby pozbierala z hladiny napadané lístie, konáriky, či iné lesné smeti, lenže najskôr si bola v rybníku zaplávať. Na plávanie so žabiakom Čvachtošom sa tešila každé ráno, hoci iné víly nad ňou krútili hlavami.

            V ten deň, keď sa slnko predralo cez rannú hmlu a pavučinky na konároch vŕby zažiarili ako diamanty, Zvedavka pobadala, že žabiak je akýsi zamĺknutý.

            „Je ti niečo, Čvachtoš?“ spýtala sa, ale žabiak len zagúľal očami.

            „Je vystrašený ako žaba v bocianiom zobáku,“ uškrnul sa vodník Vŕbovec pod lopúchom. Zvedavka si ho až teraz všimla. „Práve leteli okolo.“

            „Kto? Bociany?“ otočila sa opäť k žabiakovi, ale ten ďalej gúľal očami a neodpovedal. „Tak povedz niečo,“ nástojila

            „Premýšľam,“ odvetil vážne.

            „Aha,“ povedali dvojhlasne, Vŕbovec aj Zvedanka. Obaja vedeli, že pre Čvachtoša je rozmýšľanie náramne ťažká práca.

            „Povieš nám o čom?“ spýtala sa opatrne, aby ho veľmi nerušila.

            „Počul som bocianov klebetiť, vraj do lesa príde človek.“

            „Čože!“ skríkli víla s vodníkom akoby jedným hlasom a hľadeli na Čvachtoša čo ešte dodá.

„Tomu neverím, načo by sem ľudia chodili? Boja sa nášho lesa, “ mračil sa vodník, ale Zvedavka cítila z jeho hlasu strach. Zachvela sa.

            „Bludička Cecila vraj poplietla nejakému kominárovi hlavu.“           „Cecila,“ odfrkol nahnevane vodník a spomenul si, ako mu Cecila kliatbou ublížila. Najradšej by ju stiahol pod vodu, ale bludičky sa nedajú potiahnuť za nohu. Sú ako ranná hmla a keď sa ich niekto dotkne, zostanú mu v ruke len kvapôčky rosy.

            „Musím bežať za škriatkom,“ zvolala Zvedavka. „Papradník určite bude vedieť, čo sa deje…“ ani nedopovedala a už sa rozbehla k domčeku z papradia pod jelšovou húšťavou. Škriatok Papradník ju videl prichádzať už z diaľky a priamo do rybníka a čudoval sa, prečo sa víla tak náhli. Cítil, že sa deje niečo nezvyčajné.

            „Ty nie si pri studničke?“ spýtal sa opatrne, lebo malá víla studničku nikdy neobišla.

            „Vraj do lesa príde človek,“ vyhŕkla, dokonca zabudla na pozdrav.

            „To máš odkiaľ? Neverím. Ľudia do nášho lesa nechodia. Vravia, že tu straší:“

            „Akí sú hlúpi,“ hnevala sa Zvedavka.

            „Aspoň máme v lese pokoj. A ty, odkiaľ vieš, že príde človek.?“

            „Bociany hovorili.“

            „Hm. Vravíš bociany? Tie vedia o ľuďoch skoro všetko. Vyrastajú na komínoch, vidia a počujú o čom si ľudia rozprávajú. Ale prečo by ľudia chodili do Spevavého lesa?

            „Vraj Cecila pomútila rozum kominárovi. Kto je kominár?“

            „Človek, čo čistí komíny. Kominára bociany dobre poznajú, čiže to znamená,  že majú asi pravdu.“

            „Čo urobíme?“

            „Budeme počúvať vtákov.“

            „A ďalej?“

            „A budeme strážiť studničku.“

            „Myslíš, že bude chcieť ublížiť čarovnej studničke?“

            „Nikdy nemôžeš vedieť, o čom človek premýšľa a čo chce urobiť. Ale viem o čom premýšľa bludička Cecila.“

            „Chce nám uškodiť?“

            „Obávam sa že áno. Netráp sa Zvedavka, niečo už vymyslíme,“ pohladkal malú vílu po kučeravej hlávke

            Nuž, ťažko sa niečo vymýšľa, keď nikto nevedel, čo sa Cecila chystá urobiť. Dokonca aj kráľovná víl chodila zamyslená a každú chvíľu sa obzerala po lese, či nezačuje ľudské dupanie. Stíchli aj husličky cvrčkov a keďže nehrali, víly prestali na ďatelinkovej lúke tancovať. Len žabiak Čvachtoš naďalej kŕkal svoju žabiu pieseň a Vodník Vŕbovec hundral pod starou vŕbou.

            „Nechápem, na čo toľko rozruchu pre jedného človeka. Stiahnem ho do vody a bude pokoj.“

            „Veď ani nevieš ako sa to robí,“ zakŕkal Čvachtoš a skočil do vody, lebo sa bál, že doň vodník niečo hodí.

            Iba pri studničke bolo o čosi rušnejšie ako inokedy. Obyvatelia lesa čakali deň, dva, niektorí aj tretí deň či sa človek neobjaví, lenže keď nechodil, nuž, prestalo ich to baviť a vrátili sa domov. Zvedavka však zostávala ukrytá v húští a občas aj kráľovná víl, jej mamka, aby chránili čarovnú studničku. Až keď sa zdalo, že si to všetko bociany len vymysleli, začuli jednej noci zahúkať sovu akýmsi čudným varovným hlasom.

            Kominár Sadzoš prechádzal opatrne lesom, prekračoval popadané konáre, vlhkým machom našľapoval ako rys na love a vystrašeným hlasom šepotal, aby si dodal odvahu: „Dobre vravela bludička, vôbec tu nestraší, strašidlá sú výmysel, len bojkovia sa boja….Ja na strašidlá neverím….“ Keď však začul zahúkanie sovy, až ho tak nadhodilo. „Bola to len sova,“ riekol do tmy, ale pre istotu veľmi tichúčko. „Kde majú tú studňu,“ šomral, lebo už bol unavený z toľkého chodenia. „Vraj v nej premenila rybie šupiny na zlato. Čo ak si to Cecila vymyslela? A prečo o tom povedala mne? Vraj aby všetci ľudia vedeli…hm, veď ak im to poviem, všetci sa sem rozbehnú…“

            Kominár Sadzoš ani len netušil na čo ho Cecila nahovorila. Dobre tá vedela, ako sa obyvatelia Spevavého lesa boja ľudského hluku a toto bola jej pomsta.  Vystrašený Sadzoš blúdil lesom, na cestu mu svietil iba mesiačik a schovaní v húšti sledovali jeho kroky lesní obyvatelia. Konečne zazrel vo svite mesiaca trblietavú hladinu studničky.

            „To má byť ona?“ začudoval sa, lebo studnička sa mu videla celkom obyčajná. Ale kde sú tie rybie šupiny, čo sa zmenia na zlato?“ spytoval sa vodnej hladiny. Tá len tichúčko zrkadlila mesačný obraz, až sa kominárovi zazdalo, že sa mu mesiac posmieva. Lenže vtedy zasvietili Zvedavke učupennej za skalou šibalstvom očká.

            Ako vietor dobehla k Papradníkovi. „Musíme bežať za vodníkom Vŕbovcom.“

            „Viem, čo ti prišlo na um,“ zasmial sa škriatok. „Ponáhľajme sa.“

            Vodníka našli na konári vŕby a keď ich uvidel, hneď zoskočil dole. Aj žabiak Čvachtoš vystrčil zvedavo hlavu zo svojej žaburiny.

            „Už je tu?“ zakvákal.

            „Potrebujeme nejaké rybie šupinky. Čvachtoš by ich mohol ponoriť do studničky a pomaly vypúšťať. Nech si  človek myslí, že je to zlato. Mesiačik nám iste svojím leskom pomôže.“

            „Rád by som ho stiahol za nohu, keby ste ho prilákali k jazierku,“ mračil sa vodník „Aspoň by som to chcel skúsiť. Nikdy som ešte nikoho nestiahol pod vodu.“

            „To si môžeš nacvičovať inokedy,“ zakvákal Čvachtoš. „Teraz tie šupiny, ponáhľajme sa…,“ súril všetkých nvôkol, šťastný, že mu pridelili takú významnú úlohu.

            Netrvalo dlho a Zvedavka mala v dlaniach za hrsť rybích šupiniek. Rozbehli sa k studničke a žabiak za nimi skákal veľkými skokmi.

            „Počkajte, mám nápad!“ kvákal, až sa ozýval celý Spevavý les, ale to vôbec nevadilo, lebo všetci obyvatelia boli aj tak hore. Zadychčaný doskákal k studničke. „Daj mi Zvedavka tie šupiny do papule.“

            „Čo chceš urobiť?“

            „Budem ich vypúšťať ako bubliny,“ smial sa, ale hneď musel stíchnuť, aby sa šupinami nezadrhol.

            Kominár stál pri studničke a vôbec nič podozrivé si nevšimol. Nevidel škriatka Papradníka, ani Zvedavku, dokonca si nevšimol ani vodníka za svojím chrbtom. Len keď Čvachtoš skočil do vody, poriadne ním myklo.

            „Fuj, aká odporná žaba,“ zamrmlal, lenže vzápätí sa mu rozjasnila tvár. K hladine začali stúpať trblietavé šupinky, pomaličky… jedna po druhej… Kominár sa nakláňal k okraju, vždy nižšie a nižšie, až mal takmer nos na hladine. A vtedy mu za chrbtom vodník Vŕbovec, položil ruku na vystrčenú ritku a jemne doň strčil. Kominár vletel do čarovnej studničky, Zvedavka vykríkla, Čvachtoš vypľul všetky šupiny a driapal sa na hladinu, pričom stúpil kominárovi na hlavu a  Papradník sa smial, až sa mu fúzy rozkývali. Všetci obyvatelia lesa spustili odrazu krik, hora sa ozývala všakovakými zvukmi, starý výr trepotal nad studničkou obrovskými krídlami. Kominár Sadzoš ani nezistil, že mu z vody pomohol škriatok Papradník. Bol tak vydesený, že sa schúlil pod strom neďaleko studničky a schoval hlavu pod kominársky plášť.

            Keď ráno zasvietilo slniečko, pošteklilo kominára spiaceho pod stromom, až rozospato otvoril oči. A div divúci. Rybie šupinky sa premenili na zlaté lupienky záružlia, ktoré žiarili navôkol zlatými kvietkami. Kominár si prekvapene pretrel oči a hľadel na toľkú krásu s radosťou pri srdci.  A vtedy pochopil, že zlato nepotrebuje, že všetku krásu, ktorú les ponúka, stačí objať jediným pohľadom a človek dokáže byť šťastný. Odrazu uvidel stáť pred sebou kráľovnú víl a malú vílu, ktorá sa na kráľovnú veľmi ponášala.

            „Nikdy kominár never bludným rečiam bludičiek, choď v pokoji domov a nikdy sa nevracaj do nášho lesa, ani o ňom nehovor ľuďom. Chceme tu žiť šťastne vo vlastnom Spevavom svete. Dám ti za to tento strieborný gombík. Bude tebe aj všetkým ľuďom prinášať šťastie.“

            Kominár Sadzoš to kráľovnej víl sľúbil. Nikdy o svojom dobrodružstve nikomu nepovedal. Možno sa aj trochu hanbil. Lenže strieborný gombík si prišil na kominársky kabátik a od tých čias si ľudia vždy utekajú siahnuť na kominársky gombík, aby im priniesol šťastie.

Autor: Elena Hipmanová

Ilustrácia: Linda Mikesková

Foto: Elena Hipmanová          

  .