Z Aljašky sme došli prašnou a rozbitou cestou Taylor HWY k nenápadnej colnici a utáborili sa hneď za hranicou na Kandaskej strane. Oblačné nebo nedovolilo slnku preniknúť cez husté mraky. Máme namierené do slávneho zlatokopeckého Dawsonu, ale čaká nás ešte 105 km prašnej cesty kopírujúcej hrebeň.
Cesta sa vinie ako had medzi lesmi až kamsi za horizont v nadmorskej výške 1000 – 1200 km. V diaľke občas vidieť kúdole prachu od ťažkých nákladných aut, alebo cisterny s vodou, ktorú dopravujú do zlatokopeckých klamov. Sú takmer v každej doline. Dnes už zlatokopi nepremývajú štrk v panvičkách, potoky v dolinách na množstvo horniny vyhĺbenej z koryta nestačia. Nasadili ťažkú techniku a potrebujú veľa vody…
Večer, sme sa vybrali cez lišajníkové kopce trošku sa porozhliadnuť po okolí, ale vzdialené pahorky sa strácali v opare. Peter našiel najskôr jeden sobí paroh, vzápätí druhý. Tieto miesta sú migračnou cestou sobov, ktoré tiahnu na jeseň k juhu a začiatkom jari sa vracajú na sever
Po 100 km sme konečne dorazili k rieke Yukon. Je imaginárnoiu vstupnou bránou do mesta Dawson. Imaginárnou preto, lebo cez Yukon nevedie žiadny most. Previezla nás kompa a ja som mala pocit, že čas sa zastavil pred 100 rokmi. Yukonom sa práve plavil parník, na boku sa mu krútilo obrovské koleso s lopatkami, prašné ulice s drevenými chodníkmi mi pripomenuli staré westernové filmy. Mesto žije zlatou horúčkou. Všetko sa točí okolo turistov a zlata. Zlatú horúčku pripomínajú brehy Yukonu. Kam oko dovidí týčia sa pri vode navŕšené hlady štrku, dávno premyté, vyťažené, ale dnes nanovo spracované, lebo aj tie posledné zbytky zlata, ktoré pred 100 rokmi zlatokopi nedokázali vyťažiť, moderná technika zvládne
Mali sme šťastie. V Dawsone práve začínali preteky v ryžovaní zlata. Víťaz mal zabezpečenú účasť na majstrovstvách sveta v ryžovaní zlata, ktoré budú v Hodruši Hámroch na Slovensku. Pomedzi ľudí sa motal starý zlatokop, s ktorým sme sa neskôr dali do reči. Mal zábor na niektorom z prítokov Yukonu a vo vrecúšku pretavený zlatý prach na zlaté placky. Bol už tretia generácia, žijúca v Dawsone, jeho dedo aj otec boli zlatokopi. Dedo vraj pochádzal z Čiech. Nepáčilo sa mu množstvo turistov čo prichádzajú do Dawsonu, ale chápal, že Dawson z nich má zisk pár miliónov ročne. Mne sa zdal Dawson proti iným turistickým centrám takmer prázdny
Presúvame sa na juhovýchod o 1.000 km ďalej do mestečka Watson Lake. Križujeme zlatonosné rieky Klondike a Stewart River a ešte raz Yukon. Na brehoch riek i prítokov sa povaľujú staré, zhrdzavené stroje, ktoré už nikto neodnesie, taktiež dobové fotografie z najväčšej slávy Teritória Yukon. Z mestečak Whitehorske sa dalo pred vojnou dostať do Dawsonu jedine po vode. Cesta parníkom riečiskom Yukonu bola dlhá okolo 500 km
Watson Lake leží tesne nad hranicou Britskej Kolumbie. Najväčšou atrakciu Watson Lake je les tabuľkových totemov. ( Tak sa to síce nevolá, je to moje vlastné pomenovanie, ale mne ceduľky pripomínajú totemy ). Tradíciu tabuliek začal vojak Carl Lindley v roku 1942. Keď Japonci napadli Pearl Harbor a USA vstúpilo do vojny, obávali sa invázie Japoncov na Aljašku a začali budovať na Aljaške vojenské základne. Najskôr však museli postaviť cestu, čo nebola jednoduchá záležitosť v krajine hustých porastov, močiarov a mrazu. Do osady Dawson Creek na hranici Britskej Kolumbie a Alberty viedla v tom čase železnica, čo zásobovala najdostupnejšiu oblasť severnej Kanady. Cestu stavali dve skupiny a postupovali proti sebe (z Aljašky aj z Kanady). Pracovalo na nej 14.000 vojakov aj civilistov z Kanady i Ameriky. Cesta je dlhá 2.700 km, vedie z Dawson Creek v Britskej Kolumbii do Anchorage na Aljaške, stavať začali v marci 1942 a dokončili ju v októbri 1942. Vo Watson Lake sa jeden vojak pri stavbe zranil a zapichol v tejto osade rozcestník, s označením svojho mena, domovského mesta a vzdialenosti. Ľuďom sa nápad zapáčil a tradícia pokračuje dodnes. Na tomto mieste je približne 80.000 tabuliek z celého sveta
Prešli sme hranicou medzi Teritóriom Yukon a Britskou Kolumbiou. Pár kilometrov pod hranicou nás prekvapili krásne horúce pramene Hot Springs Laird, teplé mokrade a množstvo zvierat. V širokom trávnatom páse vyklčovaných lesov sa stovky kilometrov pasú popri ceste bizóny. Niektoré len nevšímavo ležali v tieni a prežúvali, iné sa v menších stádach popásajú na šťavnatej tráve. Bol podvečer, a tak sme sa rozhodli pri rieke Laird prenocovať s tým, že sa do horúcej vody pôjdeme vyčmáchať až ráno. Utáborili sme sa priamo na brehu neďaleko mostu cez rieku. Už bol takmer večer, keď nás takmer postavilo do pozoru bláznivé trúbenie a škripot bŕzd ťažkého kamiónu. Na moste, vzápätí splašený dupot a asi o 15 m nás minulo stádo bizónov približne 10 kusov. Stáli sme s pusou dokorán a hľadeli do lesa, kde stádo v okamihu zmizlo. Pochopili sme, že sme si nenašli najvhodnejšie miesto na táborenie a presunuli sa za mestečko. Ale bizónie stopy boli všade. Ráno sme šli do horúcich prameňov. Stekajú travertínovými kaskádami, alebo vyvierajú priamo zo zeme. Sú zachytené do dvoch prírodných bazénov, v tom vrchnom sa pri prameni nedá vydržať.
Cestu na juh nám spríjemňovalo množstvo zveri popásajúcej sa okolo cesty. Zastavili sme pri čistinke pozbierať jahody, ktoré práve dozrievali a inšpirovaní zverou sme sa do nich pustili. Až pri odchode sme zistili, že neďaleko nás oberal jahody aj čierny medveď baribal. Bizónov pribúdalo, losov a medveďov už menej. Zastavili sme v Mineral Lick na rieke Trout. Na holých pieskovcových brehoch sa vraj nachádza množstvo minerálov, ktoré chodieva zver lízať. Pripravila som si teleobjektív, ale okrem dotieravého hmyzu tam žiadny iný tvor nebol. Keď sme sa autom pohli o pár kilometrov ďalej, narazili sme na stádo divých kôz. Oblizovali kamene pri ceste ako zmrzlinu.
Lúčime sa s horami, máme pred sebou stovky kilometrov roviny hustých smrekových lesov. Zver zmizla, nestretli sme ani veveričku. Občas počujeme niekde v diaľke rachot, spôsobený ťažbou ropy v štrkoch a pieskoch, ale že sa niekde niečo deje, nasvedčujú len úzke takmer neprístupné cesty strácajúce sa v hustom poraste. Večer sme dorazili do mestečka Hinton v Alberte
Foto: Elena Hipmanová