Po stovkách kilometrov v rovinách Britskej Kolumbie sme konečne dorazili do hornatej Alberty a Národného parku Jasper.

Dva dni sme čakali v meste Hinton na dobré počasie, lialo a my sme prepadali zúfalstvu. Po dlhom sedení v aute sme sa potrebovali rozhýbať. Napokon sa vyčasilo, a tak sme ráno ešte za tmy vyštartovali k stredisku Miette Hot Springs a odtiaľ dolinou na Utopia Mountain. Na úbočiach sa pásli horské kozy. Bolo to zvláštne, ale turisti sa ich báli a obchádzali ich veľkými oblúkmi aj za cenu, že sa museli driapať medzi skalami

Po dvojdňových dažďoch boli chodníky rozmočené, zo všetkého cvrnčala voda, na hrebeňoch vrchov sa belel sneh.

Pár ľudí sa na vrchole tešilo z výhľadov, ale nie veľa. Kam až oko dovidelo, samé vrchy a prekrásna divočina. Utopia Mountain je vysoký len 2.050 m, skoro ako Ďumbier a prístup k nemu veľmi jednoduchý. Aj napriek tomu som sa po dlhom sedení v aute cítila, akoby som stúpala na Everest.  Až keď sme sa vracali dole, tak ľudí pribúdalo. V Miette Hot Springs sú horúce pramene, lenže zachytené do kúpaliska s množstvom ľudí. Nič pre nás…

Popoludní sme sa presunuli do horského mestečka Jasper, najskôr sme sa však vykúpali v rieke Athabasca. Je studená, typicky mútna, lebo vyteká z ľadovca. Pomaly sa šinie dolinou a pripomína skôr jazero ako rieku.

Z Jasperu premáva lanovka pod kopec Whistlers a keďže na prenocovanie v aute bývajú najlepšie lanovkové parkoviská, našli sme si také odľahlé, kde viedla len prašná cesta a priamo z parkoviska turistická značka na Whistlers. Večer sme si šli pozrieť mapku na informačnej tabuli z kraja hory, a keď sme sa obzreli, že ideme nazad k autu, ponevierala sa medzi autom a nami medvedica z dvomi čiernymi, rozkošnými medvieďatkami. Nuž, trochu sme stvrdli. Bola od nás asi 15 m. Nehýbali sme sa. Občas na nás pozrela ľahostajným pohľadom, vedomá si vlastnej prevahy a ja som bola nešťastná, že nemám foťák. Chvíľu sa medvede pásli na jahodách, potom  odišli. Krásny zážitok. Ráno, kým sme vyliezli z auta sme sa najskôr poobzerali, či je čistý vzduch a po raňajkách sme začali stúpať chodníkom na Whistlers. Najskôr sa ide lesom, lenže toľko komárov čo bolo medzi stromami som nezažila ani na Aljaške. Bolo nám teplo, nemohli sme sa však vyzliecť, lebo by nás tie mrchy vycicali do poslednej kvapky.

Hore fučalo, tak sme sa najedli pár metrov pod vrcholom v závetrí. Whistlers nám zo svojej výšky 2.460 m poskytol krásny výhľad na hrebene pohoria Jasper. Na západnej strane sa v diaľke týčila zasnežený pyramída najvyššieho vrchu Jasperu, Mount Robson, 3.954 m Spravili sme pár fotiek a šli dole v ústrety komárom 

Skoro ráno vyrážame popri rieke Athabasca k ľadovcu s rovnakým názvom. Athabaskovia boli jedni z prvých obyvateľov Aljašky, ktorý došli na americký kontinent zo severu, neskôr sa presunuli južnejšie. Vydali sme sa na prechádzku ľadovcom, no zažili sme šok, keď sme zistili, že z turistického centra v sedle vyrážajú na ľadovec autobusy plné turistov. Našťastie sa nerozliezli po ľadovci, motkali sa len okolo autobusov a my sme sa mohli pokojne presunúť až takmer pod sedlo. Na poludnie sa potoky na ľadovci rozvodnili a ovzdušie sa naplnilo hukotom

Utáborili sme sa pri rieke Saskatchewan a šli si pozrieť kaňon, ktorým sa rieka rúti a pokračuje 550 km na východ naprieč Kanadou, do Winnipegskeho jazera. Saskatchewan znamená v reči pôvodných obyvateľov „Rýchla rieka“.  Večer sa k táborisku zatúlal grizly, ale nezdržal sa, ani sme ho nevideli. Len pár sysľov na chvíľu zaliezlo do dier.

Opúšťame krásny Jasper a mierime na juh, k Americkej hranici do Montany. Cestou sme sa chceli vykúpať v teplých prameňoch Fairmont Hot Springs, ale opäť veľa ľudí, tak sme si aspoň kukli teplé travertínové kopy a šli ďalej

Foto: Elena Hipmanová a Peter Hampton