O chlapcovi čo rozumel zvieratám – Reč zvierat

Časť druhá

Zobudil sa skoro, ešte ani slnko poriadne nevyšlo a už bol na dvore. Vlastne, nezobudil sa sám. Z tvrdého spánku ho prebrala hádka a chvíľu trvalo, než pochopil, že sa neškriepia jeho sestry, ale niekto von. Opatrne vykĺzol  z dverí a šiel za hlasmi. Sliepky v ohrade sa škriepili, ktorá zniesla väčšie vajce a zlomyseľne sa posmievali bielej, ktorá vraj už tri dni mala prázdne hniezdo. Kohút podotkol, že biela skonči isto v hrnci, ale viac ho zaujímali zrnká obilia ako slepačí spor.

Šteniatka psíka Borky ilustr. Katka

Martin si sadol na lavicu pred domom a vzal hlavu do dlaní. Myslel si, že až sa zobudí, všetko čo sa stalo pri studničke ráno zmizne, že to bol len nejaký nezmyslený sen a ráno zase bude ako každý iný chlapec, lenže nestalo sa. Pomaly sa začal zmierovať s tým, že rozumie zvieratám a dokáže sa s nimi rozprávať.  Zaprisahal sa však, že to čo sa prihodilo ostane jeho najhlbším tajomstvom. Aj tak by mu nik neveril a chlapci v škole by ho vysmiali.

 Posmešné podpichovanie za plotom pokračovalo a Martin spozornel.

„Počuj, ak neznesieš aspoň jedno vajce skončíš zle. Ver mi už som to videla. Som najstaršia sliepka a snažím sa aspoň občas o dáke vajko aby zo mňa gazdiná nespravila polievku.“

„Kto by ťa jedol, si stará a ľudia by si na tebe vylámali zuby. Ešte tak pre Borku by si bola dobrá,“ kotkodákala tá najhašterivejšia.

„Ale ja znášam vajíčka,“ skríkla biela sliepka.

„Tak kde sú?“

„Moje hniezdo je v kúte kurína. V doske pri zemi je diera. Každé ráno sa prikradne kuna a vajíčko mi ukradne.“

„Ha, vymýšľaš si,“ zvolala škriepnica. „Kuny tu nie sú.“

„Neviem či je to kuna, ale každé ráno mi vajce ukradne.“

Martin sa spýtal bielej sliepky či si nevymýšľa a za plotom náhle všetko stíchlo akoby sa na oblohe zjavil jastrab. Ešte aj kohút prestal zobať a obozretne si Maťa prezeral.

„Je to pravda,“ ohradila sa biela a od rozhorčenia sa zabudla čudovať, že sa Martin s ňou rozpráva. „Ukážem ti,“ mávala krídlami a bežala za roh kurína. Kŕdeľ sliepok ju nasledoval a kohút sa zo zvedavosti tiež pridal.

Skutočne bola pod drevenou stenou diera, aj malé stopy s pazúrikmi otlačené v blate. Chlapec sa pobral rovno za otcom.

„Máme v kuríne zlodeja. Objavil som dieru, asi nám kuna kradne vajcia.“

 „Ako si to zistil?“  začudovane krútil otec hlavou, keď došli ku kurínu. „Vôbec som si ju nevšimol. No počkaj zlodejka, však ja ti vyprášim kožuch.“  Nastavil na kunu pascu a Mišo zatĺkol dieru doskou. V ten deň sa všetky zvieratá dozvedeli, že sa Martin s nimi dokáže rozprávať. Nuž, sliepky nikdy nedokázali držať zavretý zobák.

Jedného dňa, keď deti šantili na lúke, sadol si Martin do trávy a počúval o čom sa rozprávajú drobní obyvatelia lúky. Zrazu sa mu zazdalo, že jeden hlások je trošku silnejší ako ostatné, lepšie sa prizrel a zistil, že mu hore košeľou lezie lienka. Vzal ju do dlane, zodvihol ruku k slnku a čakal, že lienka vzlietne, ale tá sa mu prihovorila.

Lienka ilustr. Zuzka

„Maťko, a či vieš kde máš Katku so Zuzkou?“

„Ja ich nestrážim, niekde behajú s kamarátkami,“ pošepol ale len veľmi ticho, lebo bratia sa mu už začali smiať, že sa rozpráva sám so sebou a mamka si oň začala robiť starosti.

„Sú s dievčatami pri studničke, mal by si ísť za nimi.“

Martin sa lienke poďakoval a rozbehol sa k lesu. Ani si nevšimol, že mu lienka preliezla na rukáv a schovala sa v záhyboch košele. Pri studničke sedelo asi päť dievčat a Katarínka mala zase ruky ponorené až po lakeť v studenej vode.

„Čo to stváraš, Katka?“

„Oni mi neveria, že som našla čarovnú truhličku.“

„Nechaj truhličku studničke. Nám nepatrí.“

„Nie je tam,“ povedala Zuzka a pozrela do vody. „niekto ju ukradol.“

„Možno si ju zobral ten, kto ju tam vložil,“ odvetil Martin, ale pichol ho malý tŕnik strachu, lebo cítil, že otvoril niečo, čo nebolo určené jemu.

„Neboj sa Maťko, tá truhlička bola určená tomu, kto ju nájde,“ pošepkala lienka.

„Ty vieš, komu patrí?“ spýtal sa ticho.

„Viem a raz sa to dozvieš aj ty.“

Vtedy začul piskľavý hlas, vzápätí niečo žblnklo až voda vystrekla, dievčence zvýskli a rozbehli sa domov. Len Katka so Zuzkou ostali pri studničke.

„Myška,!“ vykríkla Zuzka.

Martin hneď strčil ruku do vody a vytiahol ju von. „Čo sa učíš plávať?“ spýtal sa so smiechom a Katka so Zuzkou sa tiež rozosmiali.“

„Mačka,“ pišťala myš.

„Neboj sa, nič ti nespraví“ povedal a strčil si myš do vrecka. V tej chvíli pribehla ich Cica a poriadne sa do Maťa pustila.

„A to má čo znamenať? Ty pomáhaš myšiam? Mama by ťa mala poriadne vylátať. Veď vám požerú všetko obilie, slaninu v komíne a rozhryzú mame pokrovce. Daj mi ju.“

„Myška je teraz moja,“ odvetil chlapec a pohladkal cicu po chrbte, lenže tá urazene zdvihla chvost a odišla domov.

„U mňa budeš myška vždy v bezpečí,“ držal drobné zvieratko v dlani. „len musíš dať pokoj maminým pokrovcom a slanine.“

„Ty jej rozumieš?“ Spýtala sa Zuzka.

„Počúvaj, aj ty porozumieš,“ priložil jej myš k uchu.

„No určite,“ skríkla Katka. „Ešte ju uhryzne do ucha.“

Spolu so Zuzkou sa rozbehli von z lesa.

V tom čase sa po okolí potulovali dvaja vandráci a ľudia zatvárali sliepky aj kozy vo dvoroch, lebo sa povrávalo, že tí dvaja veru občas niečo potiahnu a upečú si na ohníku. Otec tomu neveril, ale mamka deťom nakazovala, aby z oviec nespustili oči. Nuž, lenže deti sú deti a radšej sa naháňajú lesom aj lúkou akoby mali strážiť ovce. Borka práve priviedla na svet krásne šteniatka a viac sa starala o svoje deti ako o stráženie a tak sa stalo, že sa jedna ovca stratila. A nie len ovca. Z ohrady zmizol aj koník. V dome zavládol smútok. Prísť o koníka bola vážna vec. Bez koňa sa na gazdovstve zle gazdovalo.

„Nájdem ho, tatko,“ vyhlásil Martin a skôr ako stihol tato niečo povedať, rozbehol sa k lesu. Mamka za ním volala, aby sa vrátil, ale otec akoby tušil, že Martin dokáže viac ako sa zdá, ju len chytil za ruku a povedal.

„Neboj sa, máme šikovného chlapca. Nič sa mu nestane. Vie si poradiť.“

Martin v lese zastal a započúval sa do ticha.

„Vieš kde ich máš hľadať?“ začul z vrecka tichý šepot.

„Ty si tu?“ začudoval sa, keď myška vystrčila hlavu.“

„Samozrejme, nenechám ťa behať lesom samotného.“

Martin sa len zasmial ale bol rád, že si o neho robí myška starosti. V tom spozornel. Sojka na starej borovici škriekala najnovšie klebety. Zavolal na ňu.

„Heeej, nevieš kadiaľ šli dvaja zlodeji, čo viedli koňa aj ovcu?“

„Už majú len koňa. Ovcu zjedli. Jasne, že nie celú, niečo naložili na koňa.“

„Kam išli?“

„K rybníku, ponáhľaj sa. Tam ich nájdeš. Spávajú v tŕstí, majú tam strechu nad hlavou.“

Martin bol pri rybníku len raz, keď s otcom chytali ryby,. Bolo to ďaleko, ale neváhal a rozbehol sa lesom. Bežal až do zotmenia a cestou sa vypytoval zvierat, či nevideli takých a takých s koňom. Videli, zvieratá mu radi pomohli, lebo vandráci znamenali nebezpečenstvo  pre všetkých obyvateľov lesa.

„Stoj Maťko,“ zvolala zrazu myška, lenže skôr ako sa stihol zastaviť, chytili ho štyri mocné ruky a zhodili na zem. Ani sa nestihol brániť a už mu zviazali ruky silným povrazom.

„Čo spravíme s chlapčiskom,“ spýtal sa večer pri ohni bradatý. „Ak ho pustíme privedie žandárov.“

„Necháme si ho. Ako sluhu,“ smial sa štrbavý. „Od teraz už nemusíme ani prstom pohnúť,“ dodal, vytiahol z batoha fľašu a poriadne si odpil.

Martin sa ani nepohol, tváril sa, že spí a čakal len na to až dvaja zlodeji zaspia. Keď minula polnoc a mesiačik sa schoval za mraky, vystrčila myška hlavu a začala hrýzť povrazy, ktorými bol Maťo zviazaný.

„Ponáhľaj sa myška, musíme zachrániť koníka.“

Myška čo pomohla Martinovi

„Vydrž, rýchlejšie to neviem. Načo si sa dal chytiť, veď som ťa varovala.“

„Hej, ale už neskoro.“

„Nesmieš sa rútiť lesom ako splašený zajac. Musíš aj počúvať…Dobre,“ dodala, „hotovo.“

„Si úžasná, kamarátka, poďme za Pejkom.“

Koníka našli neďaleko priviazaného o strom. Mal zvesenú hlavu a smutne pozeral na Martina.

„Už som si myslel, že si na mňa zabudol,“ povedal s výčitkou.

„Ako by som mohol. Bez teba by nám bolo ťažko.“

„Zjedli ovečku, upiekli si ju nad ohňom, bál som sa.“

„Už je dobre,“ povedal a objal Pejka okolo krku. Hladkal ho po svetlej hrive, kým sa koník neupokojil „Ideme domov, ale najskôr sa postaráme o tých dvoch zloduchov.

Sňal koníkovi uzdu, vzal zvyšné špagáty a vrátil sa k ohnisku. Ticho, aby ho tí dvaja nezačuli najskôr zviazal jedného uzdou a potom druhého špagátmi. Napokon ich pevne priviazal k sebe dlhým povrazom, ktorý našiel v ich batohu. Síce sa prebudili, ale boli tak omámení spánkom aj pálenkou, že vzápätí zaspali. Vysadol na koňa a držiac sa jeho hustej hrivy uháňal domov.

Len čo otcovi rozpovedal, kde koníka našiel, vybral sa tato k žandárom a tí už s vandrákmi urobili poriadok.

Napísala: Elena Hipmanová

Ilustrácie: Zuzka a Katka Mikeskové

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *