O chlapcovi čo rozumel zvieratám – Les zázrakov

  3. časť 

Škriatkovia ilustr. Katka

            Bola už takmer noc a Martin nie a nie zaspať. Rozumieť zvieratám nemusí byť vždy najpríjemnejšie. Z dvora, z každého kúta, z diaľky aj z blízka k nemu doliehali všelijaké hlasy. Niekedy výkrik z lesa, keď líška ulovila zajaca, niekedy tichý šepot netopierov,  hlasy z dvora, či z rozličných kútov v stodole aj stajni. Ráno často vstával viac unavený, ako keď si líhal do postele.

            Bola nedeľa. Celé dopoludnie sa preháňali s Pejkom po lesných cestách, často aj necestách. Práve vyčesával z Pejkovej hrivy drobné konáriky, čo sa v nej zachytili a počúval koníkove sťažnosti. Vraj  ho nedávno zapriahli do príliš ťažkého voza.

            „Poviem tatovi, aby ťa viac šetril,“ usmial sa Martin, ale koník nespokojne pokýval hlavou. 

            „Nechcem ťahať voz, chcem aby sme spolu cválali lúkami aj lesom tak ako dnes.“

            „To nepôjde, každý z nás si musí doma odpracovať svoj diel. Ja, ty, bratia, občas aj Zuzka s Katkou. Až potom sa môžeme zabávať.“

            „Nemám rád, keď ma zapriahnete do postroja,“ nedal sa Pejko, ale vtom sa otvorili dvere na stajni a vošiel otec.

            „Zase sa zhováraš sám so sebou?“

            „S Pejkom,“ zasmial sa Martin. „Vraj  musí ťahať príliš ťažký voz.“

            „Nuž, posledne sme mu skutočne naložili poriadnu furmanku. Chceli sme odviesť všetko nachystané drevo. Aj tak sa nezmestilo, museli sme sa vrátiť,“ šomral si otec popod nos, potom sa prísne pozrel na Martina. „Niekedy mám fakt pocit, ako by si sa zhováral so zvieratami a rozumel všetkému čo hovoria.“

            „Možno rozumiem,“ usmial sa Martin.

            „Si pochábeľ, chlapče, ale mám ťa rád,“ odvetil otec veselo, a postrapatil Maťovi vlasy.  „Choď pomôcť mamke obrať slivky a potom si bež.“

            Vychádzal zo stajne keď počul, ako na neho Borka volá.

            „Kde si? Katku treba zložiť zo stromu. Vyliezla až hore a bojí sa zísť.“

            „Veď slivka nie je až taká vysoká.“

            „Nevyliezla na slivku ale na ten starý javor pri plote.“

            „A to ju čo zas pochytilo.“

            Dobehol na koniec záhrady a videl nahnevanú mamku, ako volá na Katku, aby sa neopovážila liezť dole, lebo spadne. Katka sa vystrašene držala hrubého kmeňa a sedela na konári. A poriadne vysoko. Nebola však sama. Druhou rukou pevne zvierala mača, čo sa k ním pred pár dňami zatúlalo. Zuzka s vážnou tvárou hľadela hore a radila Katke.

            „Drž sa len jednou rukou a nepusť mačiatko, Katka!“

            „Držím, nepustím,“ zavolala zhora, ale Martin videl, že má plač na krajíčku.

            „Idem k tebe. Nehýb sa!“

            Mamka poslala bratov pre otca a Martin sa šplhal ako veverička hore drsným kmeňom za Katkou.

            „Ušla nám sem hore,“ ukázala Katka mača. Martin pevne objal Katku a mača si strčil pod košeľu.

            „Nehýb sa Muco a nie aby si ma poškriabal, ináč ťa nechám spadnúť.“ Mača sa za košeľou ani nepohlo a Martin si opatrne vyložil Katku na chrbát.

            „Mamka sa hnevá?“ spýtala sa nevinne.

„Hádaj, čo myslíš?“

„Hnevá,“ vzdychla si, ale Martinovi sa zdalo, že ju to veľmi netrápi. Usmial sa. Nuž, Katka je Katka.

            Bol už takmer dole, keď dobehol otec s rebríkom. Chvíľu sa na Katku všetci hnevali, ale stačilo pozrieť na šťastný úsmev Zuzky a všetok hnev razom zmizol. Martin podal Zuzke mača a tá si ho pritisla k sebe.

            Deň sa už posunul k večeru, keď sa Martin konečne otočil chrbtom k domu a pomaly kráčal k studničke. Tešil sa na chvíľu samoty. Vedel, že dnes ho tu nik rušiť nebude, ani Katka so Zuzkou, tie sa rozhodli strážiť mača. Natiahol sa do mäkkého machu vedľa papradia a zvrel oči. Vdychoval vôňu lesa, počúval šum vetra aj žblnkot prameňa v studničke. Cítil že mu na viečka sadá spánok, ale nebránil sa.

Zajac ilustr. Zuzka

            Odrazu vedľa neho zastal hnedý zajac a nosom ho štuchal do boku.

            „Vstaň, Martin, musíš ísť so mnou.“

            „A kam?“ Odvetil rozospato. Prekvapilo ho, že sa zajac nebojí, ale nič nepovedal.

            „Hlbšie do lesa. Niekto ťa potrebuje.“

            „Kto?“

            „Nuž, líška. Jej mláďa spadlo do jamy.“

            „Odkedy pomáhaš líškam?“

            „Nepomáham, ale škriatkovia ma poslali pre teba.“

            „Veď škriatkovia nie sú, čo to táraš?“

            „To, že vy ľudia niečo nevidíte ešte neznamená, že to neexistuje,“ zašomral zajo urazene a Martin si vzdychol.

            „Prepáč, nemal by som sa čudovať. Ani to, že sa s tebou rozprávam by nik neuveril.“

            „Tak vidíš.“

            „Dobre, doveď ma teda k líške.“

            „To ani náhodou! Spochabel si? Škriatkovia ťa tam dovedú. To bol ich nápad.“

            „Tak ma doveď ku škriatkom,“ zívol Martin. Stále mal pocit, že keby čo len na chvíľu zavrel oči, spal by až do rána.

            Šli úzkym chodníčkom, čo vyšliapali lesní obyvatelia a Martin sa pozorne rozhliadal. Sem tam videl mihnúť sa lesom niečo živé, ale nevedel určiť čo. Les sa mu odrazu zdal akýsi iný, než ako ho poznal. Stromy boli hrubšie, ich konáre siahali až k zemi a v kmeňoch akoby sídlili drobní ľudkovia. Dokonca zbadal, že sa na jednom kmeni otvorili malé dvierka a vykukla z nich strapatá hlava v zelenej čiapke.

            Prešli okolo veľkého duba, zahli za roh skaly, čo vytŕčala zo zeme ako  by ju tam niekto zasadil. Zajko zastal.

            „Tu sme, tak sa maj, ďalej nepôjdem ani za nič.“

            „A kde sú škriatkovia? Nevymyslel si si to?“

            „Vyčkaj, však ich uvidíš,“ zvolal zajac, poskočil a už ho nebolo.

            „Pochábeľ ušatý,“ zakričal za ním Martin, ale zajac ho už nepočul.

            Martin chvíľu vyčkával, lenže nič sa nedialo. Zajac nikde, škriatkovia nikde a ani líšku nevidel, a zlostil sa sám na seba, že zajovi tak naletel. Odrazu zavial vietor, a vzduchom sa mihlo pierko. Mal pocit, akoby mu vietor šepkal: „Choď za pierkom, choď za pierkom…“ vydal sa teda lesom, pierko sa vznášalo kúsok od neho, ale nie a nie ho dochytiť. Až odrazu uvidel pred sebou jamu. Na jej okraji stála líška a žalostne volala do diery.

            „Počkaj líštička, pomôžem ti.“

            Zľakla sa a vycerila na Martina zuby.

„Neublížim ti.“

„Poslali pre teba škriatkovia?“

„O nijakých škriatkoch nič neviem, došiel pre mňa zajac.“

„Zajac? Neverím. Kvôli nemu sú moje líšťatá v tejto diere. Naháňali sme ho a ten oplan bežal rovno k jame, preskočil ju a líštičky spadli dnu.“

„Aha. Takže asi mal zlé svedomie, preto pre mňa došiel.“

„Poslali ho škriatkovia.“

Martin sa usmial, myslel si svoje, ale radšej líške len prikývol. Podišiel k diere a uvidel tam tri malinké líštičky, ako sa túlia k sebe.

„Počkaj tu. Musím dotiahnuť hrubý konár, alebo kúsok kmeňa. Potom ho strčím do diery, zídem po ňom dole a líštičky vytiahnem.“

„Ak to spravíš, nikdy ti to nezabudnem.“

Maťo neváhal, vsunul hrubý drúk do jamy, potom za ním skočil. Líštičky sa v strachu schúlili k sebe, ale Martin ich po jednej postavil na hrubé drevo, po ktorom vybehli von.

„Si dobrý chlapec, Martin. Niečo ti dám.“

„Nič nepotrebujem, všetko z čoho sa dokážem tešiť, mám okolo seba,“ zasmial sa a rozhliadol po lese.

„Viem, ale raz možno bude pre teba tento les malý. Na, vezmi si pierko ktoré ťa sem doviedlo.“

„A čo s ním?“

„Možno raz budeš vedieť čo s ním.“

„Hovoríš v hádankách líštička, ale ďakujem. Schovám si ho na horšie časy, zasmial sa na vlastnom žarte, ale líška ostala vážna.

„A ešte niečo,“ dodal. „Mohla by si zo svojho jedálnička vynechať mamkine sliepky?“

Tentoraz sa zasmiala líška. So zodvihnutou labkou dala sľub a nikdy sa nepriblížila ku gazdovstvu pod lesom.

Líščí brloh ilustr. Zuzka

Keď sa vrátil Martin k studničke, nevedel sa rozpamätať, či stretnutie s líškou bolo skutočné, alebo sa mu to len snívalo. Lenže po čase zistil, že to bolo naozaj. Líšku často stretával v lese, dokonca mu dovolila navštíviť v brlôžku aj malé líšťatá. A pierko? Schoval si ho. Veď prečo by pochyboval o slovách líšky.

Napísala“ Elena Hipmanová

Ilustrácie: Zuzka a Katka Mikeskové


			

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *