Cestovanie po Aljaške by nebolo úplné, keby ste vynechali Národný park Denali a pohľad na najvyššiu horu USA 6.190 m vysoký, majestátny vrch Denali, v minulosti nazývaný Mount McKinley podľa 25. amerického prezidenta. Denali je názov pôvodných obyvateľov a značí veľká alebo vysoká hora. Táto hora, typická svojím extrémne chladným počasím je jedným z najťažších horolezeckých orieškov sveta. Meteostanica vo výške 4.550 m tu namerala najnižšiu teplotu -73,3°C. K nám však bolo počasie milosrdné…
Od juhu bola cesta pre náš fordík nedostupná, takže sme sa vrátili a obišli horu cestou viac ako 200 km dlhou smerom na sever. Celý čas sme tento vrch mali pred sebou. Vykúkal z hustého lesa podvečer, ráno nás vítal s prvým brieždením. Zabivakovali sme na štrkovej planine neďaleko cesty. Stopy losov a medveďov smerovali naprieč čistinkou.
Pred brány parku sme sa dostali okolo poludnia. A hneď prekvapenie, do parku sa dá dostať len kyvadlovou autobusovou dopravou. Lístky neboli lacné, za 275 km jazdu tam a späť sme zaplatili po 60 dolárov. Ale inak sa tam nedalo dostať. Celé popoludnie sme mali voľné a tak sme si vystúpali o 500 m vyššie na neďaleký kopec Mount Healy. Prenocovali sme neďaleko cesty. Pýtali sme sa miestnych, kde sa môže na Aljaške spať. Všade, kde nie je napísané, že sa nesmie. Taký nápis sme nikde nevideli
Ráno sme vyrážali už okolo siedmej, autobusy stáli pripravené na parkovisku a ja som sa cítila ako dieťa pred školským výletom. Na 90 míľovej ceste bolo niekoľko zastávok, podľa počtu kilometrov bola aj cena lístku. My sme sa chceli dostať čo najbližšie k magickému vrchu Denali a tak sme si kúpili lístok k Wander Lake čo bola predposledná zastávka. Prašná cesta viedla dlhánskou dolinou s miernym sklonom, obkolesenou krásnymi vrchmi zo snehovými poliami a riekami v údoliach. Cestou sme stretávali zvieratá, ktoré nepoznajú strach.
A odrazu som ho uvidela v celej svojej nádhere. Denali, vrch pred ktorým človek nemôže pocítiť iné ako pokoru a úctu. Z majestátu vyžarovala sila, pri ktorej si človek uvedomí vlastnú maličkosť. Už chápem, čo cítia pôvodný obyvatelia pri pohľade na zasnežené velikány kdekoľvek na planéte. Rozumiem sile ich viery
Nechcelo sa mi veriť, že je vzdialený viac ako 100 km. Mala som pocit, že ho mám takmer na dotyk. Nechali sme sa vysadiť nad jazerom Wander Lake, s tým, že si pôjdeme pozrieť k Zrkadlovému jazierku ale zrkadlo nefungovalo, príliš silný vietor rozfúkal hladinu. Vydali sme sa teda tundrou k Wandr Lake, lenže prechod tundrou je dosť náročný. Bažiny, miestami neschodný terén. Nakoniec sme narazili na čerstvý trus grizlyho aj jeho chlpy v kriakoch, tak sme sa celkom zbabelo zdekovali. Podarilo sa nám nájsť schodnú cestičku, ktorou sme sa dostali na vŕšok nad vodnú plochu Wander Lake. Celou cestou na nás dorážali húfy komárov, len na vŕšku kde fúkalo najviac sme sa ich zbavili. Napokon sme sa v jazere vykúpali, voda celkom prijateľná, ale, len čo sme sa vynorili z vody vrhli sa na nás komáre
Počkali sme na autobus, ktorý popoludní premával v ½ hodinových intervaloch a previezli sa na najbližšiu zástavku, kde sme si pozreli v informačnom centre zaujímavý film o histórii horolezeckých výstupov na Denali. K autu na parkovisku sme sa dostali až takmer za tmy, ale cesta späť bola zaujímavá, zver vyliezala zo svojich úkrytov sa pásť, videli sme soby, asi 4 medvede a jedného losa. Prenocovali sme mimo park. Mali sme úžasné šťastie. Podľa informácií miestnych je oblasť Denali takmer vždy ponorená v mrakoch, Vrchol je možné vidieť, tak jeden až dva dni v týždni. My sme ho mali pred sebou po celý čas nášho pobytu v tejto oblasti. Ráno sme sa prebudili do zamračeného a mokrého dňa.
Cez druhé veľké mesto Aljašky, Fairbanks, sme len prefrčali a zašli si k horúcim prameňom Chena Hot Springs. Presunuli sme sa viac na sever, ďalej od vrchov, a obloha sa sem tam aj roztrhla. Cestou k horúci prameňom sme stretli pár losov. Los je vynikajúci plavec. Strážca parku Denali rozprával príhodu, keď grizly zahnal losicu do malého jazera, skočil za ňou a chcel ju dostať, ale tá plávala stále dokola popri brehu a medveď za ňou nestačil. Keď vyliezol na breh, odplávala do stredu. Napokon ho vo vode uštvala, že to vzdal. Celé popoludnie sme sa máčali v horúcej vode a vychutnávali teplo. Večer sme sa presunuli do Fairbanks a prenocovali na parkovisku
Pobyt na Aljaške končí. Veľmi radi by sme šli ďalej na sever, cez rieku Yukon až k brehom Severného ľadového oceánu, ale naše auto nie je vhodné na takúto cestu. Podľa informácií, ďalej vedie len štrková cesta a po skúsenostiach so štrkovými cestami na Aljaške sme to zavrhli. Celý deň sme sa presúvali smerom na juhovýchod. Najskôr do mestečka Tok, potom cestou Taylor HWY na americko – kanadskú hranicu. Veľmi rýchlo sa asfaltka zmenila na prašnú, je to zlatokopecká cesta a najrýchlejšia spojnica s Dawsonom v kanadskom Yukone. Stretávame ťažké vozidlá čo zásobujú zlatokopecké zábory vodou a strácame sa v prachu rozvírenom ich veľkými kolesami. Ľutujem cyklistu, ktorého sme stretli. Drsný chlapík, má pred sebou asi 150 km. Posledná zastávka pred hranicou je zlatokopecké mestečko, skôr osada Chicken. Je to len benzinka obchod a nejaká taverna. Asi kilometer pred hranicou odrazu pekný asfalt, ale iba po colnicu. Usmievavý colník mi dal do pasu razítko a pustil nás ďalej. Zabivakovali sme hneď za hranicou.
Fotografie: Elena Hipmanová a Peter Hampton