Návrat z Aljašky – Od Skalnatých hôr k Veľkým jazerám

Kanadskú hranicu z Alberty sme prekročili v Montane.  Národný park West Glacier, je poslednou zastávkou v horách. Smerom na východ sú už len rozľahlé prérie rovné ako dlaň.

 ŠPZ  vyjadrujú charakter krajiny

Na úpätí Nacional Park West Glacier, leží malebné mestečko Whitefish. Je čosi ako brána do národného parku. Mestečko pulzovalo životom, farmárske trhy lákali čerstvou zeleninou, pečivom a všakovakými ručne vyrobenými výrobkami. Ľudia odpočívali, počúvali country muziku, lebedili si. Obraz pokojného popoludnia.

Z Montány na východ (2)Pani z komunity Amiši. Ich viera je založená na odmietaní výdobytkov moderného sveta. Poľnohospodárske produkty sú žiadané, nepoužívajú umelé hnojivá.

Masáž, relax, pohoda…

 Do sedla Logan Pass 2.200 m sme dorazili za tmy a prenocovali sme na. Skoro ráno, kým z dolín došli turisti, sme zbalili batohy a odišli na túru k Hidden Lake, jazeru v údolí pod Bearhat Mauntain. Z parkoviska sme upravenou drevenou cestičkou a snehom došli do Hidden sedla, odtiaľ na vyhliadku… a ouha! Cesta uzavretá. Natiahli cez chodník šnúru s nápisom, že dole je grizly. Po dlhej ceste zo severu na juh sme boli tak usedení z auta, že sme sa nemienili zvrtnúť a vrátiť nazad. Zvlášť, keď pár chlapcov prekročilo zábranu a šli ďalej. Chvíľa váhania a presviedčania, napokon sme šli.

Cestou do Hidden Pass

Z Montány na východ (5)Svišť zbiera suchú trávu na hniezdo

Lúky a močariny v sedle Hidden

Hidden Lake a v strede trčia špičky vrcholu skupiny Bearhat Mauntain. Pyramída nad jazerom je asi bez názvu

Zostup k jazeru

Hidden Lake má asi najčírejšiu vodu, akú som kedy videla. Stretli sme skupinku chlapcov, čo sa vracali od vodopádov a tvrdili, že dole je grizly, tak sme sa tam vypravili, ja teleobjektív v pohotovosti, ale jasne, že už bol preč. Lenže pri jazere sme našli čerstvú krv, zrejme tam chodí loviť pstruhy. Trochu sme sa osviežili a vrátili sa hore do sedla. Kúsok pod sedlom nás odchytil ranger a vypísal pokutový blok na 135,- dolárov za prekročenie pásky. Nuž, drahý výlet, ale neľutujem. Bolo tam nádherne a hlavne pokoj bez húfu ľudí. Napchali sme batohy do auta a presunuli sa o dolinu severnejšie

Najčistejšie jazero, aké som kedy videla

Ľadovcová ľalia

Celé húfy pstruhov sa naháňali priezračnou vodou, až mal človek chuť natiahnuť ruku a dotknúť sa ich. Rovnaké pocity musel mať aj medveď, lebo na brehu bola čerstvá krv

Z jazera vyteká Hidden Creek, po 200 m padá vodopádom do doliny

Horská ovca, už stihla vymeniť zimnú srtsť za letnú

Medvedia tráva. Pochúťka pre kozenky i medvede. Má silnú, sladkú arómu

Svišť

Turistický humbuk zo sedla Hidden Pass k parkovisku.

Popri riečke Swiftcurrent sme došli k Swiftcurrent Lake. Pred šiestimi rokmi sme od tohto jazera vystúpali na vrchol Swiftcurrentského kopca, teraz sme chceli nazrieť do vedľajšej doliny. Do večera ostávalo kopa času, tak sme sa od hotelov vydali popri vode k jazeru Grinnell. Ľadovec Grinnell  už zo skál zmizol, ostali po ňom len snehové polia pod skalami. Podvečer sme sa vracali hustým lesom a celý čas na nás dorážali komáre. Nocovali sme mimo park. na náš vkus je toto miesto príliš civilizované a preľudnené. Ale medvede sa aj tak ponevierali okolo táborov, len čo slnko zapadlo

Turistické centrum pri Swiftcurrent Lake. Napriek obrovskému náporu ľudí počas prázdnin, nedevastujú si park výstavbou ďalších hotelov. V doline je ešte k dispozícíí kemp, lenže beznadejne preplnený. 

Swiftcurrent Lake.

Jazero Grinnell a vodopád z posledných zvyškov ľadovca Grinnell

Ešte raz jazero Swiftcurrent

Ráno sme sa vypravili k doline Ptarmigan. Parkovisko len pozvoľna ožívalo, na turistov čakali výletné autobusy, ktoré ich rozvážali po dolinách. Začali sme stúpať strmo hore hneď od parkoviska, čo bolo fajn, aspoň sme sa vyhli hustej vegetácii okolo potoka a krvilačným komárom. Ponad Ptarmiganský vodopád sme vystúpali k jazeru, tiež Ptarmigan, a pokračovali setpentínami k hrebeňu až Ptarmiganskému tunelu

Ráno čakajú zoradené, výletné autobusy na turistov. Na poludnie budú doliny preplnené ľuďmi. Na šťastie len tie, do ktorých jazdia autobusy. Turistika v kopcoch je príjemná, ľudí rozhodne menej ako v Tatrách

Swiftcurent Peak, na ktorom sme stáli 6 rokov dozadu. Na vrchole je protipožiarna vartovka

K Ptarmiganskému vodopádu, ktorý je v podstate len 10 m stupeň v chrapaždine krovín

Potok vytekajúci z Ptarmiganského jazera

Vzadu vidieť serpentíny vedúce k Patarmiganskému tunelu

Ptarmigan Lake

Ptarmiganský tunel vyrazili v roku 1920. Prebili sa cez tenký, skalnatý hrebeň, čím prepojili dve doliny. Vďaka tunelu si jazdci na koňoch skrátili cestu takmer o 80 km. Za tunelom však museli cestu vysekať v skale. Sutinou potom pokračovali k jazeru Elizabeth, ktoré je o 1.000 m nižšie.

Ptarmiganský tunel

Na opačnej strane tunela vysekali cestu do skaly

O 1.000 m nižšie leží Elizabeth Lake

Červené vrstvy hornín

Neodolateľná vôňa

Opúšťame Skalnaté hory a mierime na východ. Montana s ostrými štítmi sa mení na náhornú planinu vo výške do 1.500 m. Celý deň sa presúvame prériami s veľkým nebom. Big Sky. Tak všetci nazývajú nekonečnú rovinu s nekonečnou oblohou. Montana bola v minulosti posledným útočiskom indiánskych kmeňov, ktoré sa nechceli vzdať slobody. Dnes žijú v indiánskych rezerváciach, nemusia platiť dane, vlastnia množstvo kasín. Benzín sa oplatí kupovať na indiánskych pumpách, je lacnejší. Prechádzali sme rezerváciou Black Feet (Čierna noha). Prekvapilo ma farmárčenie a upravené dediny, čo u indiánov nie je samozrejmé. Kedysi boli indiáni kmeňa Black Feet obávaní bojovníci. Anglická koruna im dodávala zbrane proti Američanom, čím sa stali pre ostatné kmene neporaziteľní. Keď začali Američania dodávať zbrane trom ďalším kmeňom, sily sa vyrovnali.

Opúšťame Sklanaté hory

Náhorná planina Montany. Za poslednými pahorkami sa krajina vyrovná a človek putuje stovky kilometrov rovnými prériami. Big Sky                Indiánska dedina v rezervácii Black Feet. S indiánmi kmeňa Black Feet prišli do potýčky aj známi prieskumníci Lewis a Clark. Počas prestrelky zabili troch indiánov, ale bola to jediná potýčka s domorodými obyvateľmi, ktorú na svojej prieskumnej ceste zažili

Pelikány na podvečernom jazere

Montana stíchla

V Severnej Dakote sme odrazu prechádzali rozorvanou krajinou so skalnými zlepencami rozmanitých vrstiev a farieb. Pripomenulo mi to Južnú Dakotu a známe Bad Lands. Navštívili sme teda National Park Theodore Roosevelt, aby sme si tieto spraše a kamenné vŕšky prezreli lepšie

National Park Theodore Roosevelt a riečka, ktorá vyrýpala do spraší hlboké koryto, čím odkryla v horninách rozmanitosť farieb

Pasúce sa stáda bizónov

Rozmarín, z ktorého vyrábali indiáni osviežujúce nápoje

Stáda divých koní z prérií i vŕškov takmer vymizli. Tu našli pokojné útočisko

Najlepšie je vyváľať sa v prachu

Naše putovanie k Aljaške a späť sa chýli ku koncu. Ako dlaň rovnými prériami sme došli k Veľkým jazerám a domov, do Fort Erie v Kanade

Ťažba ropy na prériách Severnej Dakoty

Naša tulácka večera…

…a koniec tuláckeho života

Najazdili sme 21.497 km………. spálili 1.097 l benzínu pri spotrebe 5 l/100 km………. prešli sme cez 23 štátov………. a celé naše dobrodružstvo trvalo 57 dní.

Pri jazere Superior sa o chvíľu vystrieda deň s nocou

 Foto:  Elena Hipmanová a Peter Hampton

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *