Nalodili sme sa na trajekt a opustili zahmlený prístav Port Angeles. Loď plávala k neďalekému Vancuverskému ostrovu , ktorý bol od rána prežiarený slnkom. Akoby Pacifik halil do hmly len Americkú pevninu. Premýšľala som o ceste, ktorá nás čaká. Máme pred sebou okolo 2.500 km. Z ostrova na pevninu a Britskou Columbiou, cez Teritórium Yukon až k Aljaške. Je to moja prvá cesta západnou Kanadou. Teším sa, ale starosti mi robí aj počasie. Je mi jasné, že slnečných dní bude vplyvom severného Pacifiku poskromne
Blížili sme sa k ostrovu, hustá hmla ostala ďaleko za bielou brázdou lode. Stáli sme na prednej palube a sledovali blížiaci sa prístav Victoria. Odrazu som v diaľke zahliadla prúd tryskajúcej vody, vzápätí pleskla chvostom o hladinu veľryba. Ešte hodnú chvíľu som pozorovala hladinu, či sa neobjaví, ale nič. Pozrela som na cestujúcich, nikto si ničoho nevšimol. Každý upieral pohľad k prístavu. Stočila som pohľad k Amerike, z diaľky bola hmla už len úzky pás na hladine s vystupujúcimi zasneženými horami Olympiku nad obzorom.
Prezreli sme si mesto. Z každej ulice, parku, výstavby cítiť, že financie nepredstavujú problém. Dominantu tvorí komplex starobylého paláca, ktorý je v súčasnej dobe sídlom vancouverského parlamentu aj mestskej rady, ale najviac ma fascinovali indiánske totemy. Práve pôvodní obyvatelia ostrova boli zmámi umeleckou rezbou vysokých, drevených stĺpov čnejúcich k oblohe, k uctievanému božstvu
Vydali sme sa naprieč ostrovom k mestečku Ucluelet. Skalnaté pobrežie s nespočetnými ostrovčekmi sa v týchto miestach stalo cintorínom lodí. A nie je to až tak dávna história. Nebezpečnosť pobrežia sme si uvedomili pri odlive, keď z dna vyčnievali ostré skaliská ohlodané morskými vlnami. Za búrlivého počasia vlny z Pacifiku môžu dosiahnuť výšku viac ako 20 m, a keď si k tom prirátame večnú hmlu, je mi jasné, že lode v týchto miestach nemajú šancu. Ale nie celé pobrežie ostrova je skalnaté. Pri mestečku Tofino sme našli krásne piesčité pláže. Hmla sa však držala nad hladinou do neskorého poludnia.
Preplavili sme sa trajektom na pevninu. Opäť zahalenú hmlou. Vďaka zlému odbočeniu sme vbehli do hlavného mesta Vancouver, čo sme vôbec nemali v úmysle. Našťastie sa nám podarilo celkom rýchle z neho vykľučkovať a pokračovať cez hory cestou č. 90 do vnútrozemia. Popri fjorde vedie krásna cesta zasneženými vrchmi k priesmyku do lyžiarskeho mestečka Whistler 1.270 m n.m., ale tu sme sa ani nezastavil, pokračovali sme ďalej, kým sa nám podvečer nepodarilo zabivakovať na brehu riečky Cayoosh Creek, ktorý zároveň slúžil ako táborisko pre pútnikov. Bol to jediný kemp, ktorý sme počas celého nášho putovania použili. Ráno došla pani, vybrala od nás po 6,- dolárov a popriala nám šťastnú cestu.
Úzkou dolinou so strmými vrchmi sme sa presunuli k rieke Fraser River a mestečka Lilloled, ktoré má za sebou búrlivú históriu: V roku 1805 prieskumník a traper Simon Fraser podnikol prieskumnú expedíciu s úmyslom preskúmať vodný tok, o ktorom si myslel, že je rieka Columbia. Mal so sebou 12 Francúzov, dvoch Škótov ako zapisovateľov a dvoch indiánov. Počas svojho putovania narážali neustále na potýčky s domorodcami, ale nikdy nedošlo ku krviprelievaniu, vždy sa dokázal s indiánmi dohodnúť a vymieňať si tovar. Za belošské čačky dostávali najčastejšie sušené lososy a šťavu z cibule. Prechodom cez hory sa rieka skrúca do hlbokého kaňonu dlhého 100 km, čo im zrejme znemožnilo ďalšie pokračovanie a vrátili sa do osady Lilloled, ktorá bola v tom čase obohnaná drevenými kolmi. Pod rúškom noci sa neďaleký kmeň indiánov rozhodol osadu prepadnúť. K boju nedošlo. Fraser sa dokázal s náčelníkom dohodnúť, vymeniť nejaký tovar. Náčelník mal vraj na čele vytetované slnko a na hrudi mesiac. Múdry indián vyhlásil, že bojovať nebude, lebo belochov ešte budú v budúcnosti potrebovať. V čase zlatej horúčky bol Lilloled najväčším mestom smerom na západ od Chicaga a na sever od San Francisca, vtedy priviedli do mesta aj železnicu. Dnes už je len slabým odleskom dávnej slávy, ale ešte stále pár prospektorov hľadá v týchto miestach zlato. Naša cesta však viedla ďalej na sever
Pokračovali sme stále ďalej na sever zalesnenou planinou plnou močarísk a krátkych štíhlych severských smrekov až k hraniciam Yukonu. Kanadská džungľa je nekonečná a nepriechodná plocha hustého porastu, ktorým sa vinie cesta ako tisíce kilometrov dlhý had. Popri ceste je vyklčovaný pás lesa so šťavnatou trávou a tak nie je nič zvláštne stretnúť popásajúce sa medvede a losy. Najčastejšie sme stretávali medvede čierne, baribal. Žiaľ, videli sme ráno vedľa cesty aj usmrteného medveďa. Pri strete s ťažkým nákladiakom nemajú šancu. Zamierili sme do mestečka Whitehorse
Počasie sa zlepšilo až vo Whitehorse. Doplnili sme zásoby. Peter sa dal do reči s predavačkou a akosi prišla na pretras zima. Spomínala na nedávnu zimu, keď si skočila cez parkovisko do kaviarne pre horúcu kávu a cestou do obchodu jej zamrzla. Nuž, zimy tu bývajú tuhé… Ráno sme sa len prešli brehom Yukonu a vybrali sa k termálnym kúpeľom Thakini Hot Springs. Sú to dva malé bazény s vodou okolo 38° C. Vydržali sme tam celé dopoludnie
Pokračovali sme severozápadnou trasou k Národnému parku Kluane a podvečer sa utáborili v lesíku za cestou pod horami Kluane Ranger. Hneď ráno sme pokračovali ďalej a dostali sa na malé parkovisko v Národnom parku, zbalili sme sa na túru a vydali sa cestou Qest Aäy Chú West. Mali sme v úmysle dôjsť k čelu ľadovca Kaskawulsh Glacier. Po prvých kilometroch sme uvideli spomienkovú tabuľku dievčiny, ktorú pred pár rokmi usmrtil grizly. Nuž, také niečo vyburcuje človeku všetky zmysly do pohotovostného režimu. Viac ako pol dňa sme šli korytom rieky Alsek, prechádzali mokraďami, stúpali dlhánskou dolinou medzi horami Kaskawulsh Mountain, brodili priečne rieky, šli medvedími cestičkami, až sa mi ježili vlasy na hlave a stále sme mali ľadovec na dohľad. Lenže vzdialenosť sa vôbec nezmenšovala. Asi po 12 km sme došli na bažinaté miesto, kde sme si povedali dosť a otočili sa. Príčinou bolo aj množstvo medvedích stôp a hoci nie som veľký bojko, predsa len predstava stmievania sa na týchto miestach mi nerobila dobra. Za celý deň sme stretli jediného človiečika so psom. Nuž, aspoň sme sa dobre prešli. Mapa, ktorá nám ukazovala smer bola len kresba naivného umenia a odhadnúť z nej vzdialenosti bolo nemožné. Podvečer sme sa presunuli k azúrovej hladine Kluane Lake.
Ráno objímal hory hmlistý opar a od severu sa naťahovala riedka oblačnosť, ale na cestu nám občas zasvietilo slnko. K hranici Aljašky nám už ostávalo len okolo 300 km. Vysoké kopce vystriedali nižšie pohoria, iba jazerám mokradiam a hustým lesom nebolo konca…
Foto: Elena Hipmanová