Ešte pred pár rokmi by mi ani vo sne nenapadlo, že ma cesty privedú až na koniec sveta. „The Last Frontier“ (Posledná hranica alebo posledná hranica medzi človekom a divočinou), tak nazývajú Aljašku. Keď v roku 1867 túto divočinu ruský cár Alexander II. predal američanom za 7,2 milióna dolárov, netušil akého obrovského bohatstva sa vzdáva. Pustatina, ktorá sa Rusom nikdy nepodarila skolonizovať pre nich vtedy nemala žiadnu cenu, lenže o pár desaťročí neskôr sa stala symbolom bohatstva a túžby po zlate.
28. júla sme prekročili hranicu Aljašky. Po skúsenostiach s množstvom medveďov v Yukone, sme v prvom obchode kúpili sprej proti macom. Bol o polovicu lacnejší ako v Kanade, na šťastie sme ho nemuseli použiť. Privítalo nás príjemné relatívne teplé počasie, obloha neuveriteľne modrá, posiata bielymi barancami rozhádzaných mráčikov.
V informačnom centre mestečka Tok sme si vzali podrobnejšie mapy, prekročili rieku Chistochina a vydali sa na juh k mestu alebo skôr osade Chitina. Trvalo zamrznutá pôda na Aljaške už nie je trvalá. Permafrost sa topí aj tam. Je to vidieť aj na zvlnených cestách
Vyrazili sme ešte v noci, ale tma skôr pripomínala šero pred rozvidnením. Museli sme dávať pozor na zajace, čo sa pri každom strete učupili na ceste v domnienke, že ich nevidíme, dokonca aj jeden uzon nám skrížil cestu. V zápisníku som si ale tento deň poznačila ako „Deň sklamaní“. Popod mohutné sopečné pohorie Wrangell Mountains sme sa chceli dostať do malej dedinky McCarthy, ktorá je čosi ako banícky skanzém (ťažila sa tu meď), ale aj východiskový bod k druhému najväčšiemu vrcholu USA Mount Saint Elias s výškou 5 489 m a do Národného parku Elias. Lenže za osadou Chitina sme narazili na veľmi zlú cestu štrkov, rolety, kamenia a jám. Šli sme asi 30 km rýchlosťou 20 km/h, a potom sa cesta ešte viac zhoršila. Naše auto na takéto cesty nebolo vhodné. Na informačnej tabuli sme sa dočítali, že ďalej len autá 4 x 4 a do cieľa ostáva asi 70 km. Otočili sme to a sklamaní sa vrátili. Ani počasie neveštilo nič dobré.
Zamierili sme na juhozápad, smerom k mestu Anchorage. Severská krajina ukazovala svoje krásy, občas počasie severu tie krásy schovávalo za husté mraky a kropilo nás spŕškami dažďa. Keď som uvidela nádherne biely Matanuska Glacier, vedela som, že k nemu musíme zájsť. Takú belobu v čele ľadovca som dosiaľ nevidela. Ani štipka hliny, štrku či prachu. Ľadovec steká z hory Mont Marcus 4.016 m do údolia k rieke Matanuska, prekoná zo svojho ľadového zberného kotla dĺžku 43 km. Po dlhom sedení v aute sme sa tešili že pôjdeme hore ľadovcom až kam nás to pustí. Hneď sme sa presunuli k malému parkovisku a pohostinstvu, kde pred závorou postávali autá a zaplatili si cestu k ľadovcu. My sme zbalili do batohov mačky a sa vybrali pešo, s mylnou predstavou, že za vstup platia len autá. Asi po 3 km chôdze nás zastavil chlapík a chcel lístky. Pozemok k ľadovcu je v súkromnom vlastníctve a platiť musí každý. Na ľadovci sa dá poprechádzať len asi 30 m od čela, ďalej vstup zakázaný. Proste deň sklamaní. Neboli sme ochotní pobehovať v čele ľadovca s hŕbou senzácie chtivých turistov, čo ako bol ľadovec nádherný.
Ešte v ten deň sme dorazili do najväčšieho mesta na Aljaške, do moderného Anchorage. Žije tu 400 000 ľudí, čo je viac ako polovica obyvateľov celej Aljašky. Prezreli sme si mesto, aj trh s miestnymi výrobkami a suvenírmi a vybrali sa dole na juh popri zálive Turtagain Arm. Bol odliv a v zálive plnom bahna, meandrovala rieka, lenže záliv je tiež známy veľkými prílivovými vlnami, čo sme videli na spiatočnej ceste. Podvečer sme došli k ľadovcu Portage. Cesta k nemu vedie len cez jazero rovnakého názvu, čiže loďou, ale iba ako prehliadka a tak sme si aspoň vystúpali pod ľadovec Byron Glacier. Keďže sme už boli poriadne špinaví, večer sme sa vykúpali v štrkovom jazere. Takmer som dostala infarkt.
Poloostrovom Kenai sme pokračovali až do prístavu Seward. Chvíľu sme špekulovali, napokon sme sa ťapli po vrecku a kúpili si dva lodné lístky po 172,- dolárov na plavbu do Národného parku Kenai Fjords. Niečo tak úžasné už asi nezažijem.
Toľko krásy som už dávno nevidela. Z oceánu vyčnievali ostré skaliská, v ktorých hniezdili kŕdle čajok. Tie mladé, neskúsené mali hniezda celkom dole, tie staršie, múdrejšie ich stavali mimo dosahu vĺn. Plavili sme sa celých 120 míľ až k ľadovcu Aialik, stekajúcemu z rovnomennej hory priamo do mora a vychutnávali si cestu plnú života. Vresk vtáctva v dutinách skalných stien, rev tuleňov vyvaľujúcich sa na skalách, veľryby vynárajúce sa na hladinu vystrekujúc gejzíry vody a nad nimi modré nebo a snehové končiare prežiarené slnkom. To je vodný raj Kenai Fjords
Na skalách farebný puffin, ale aj vtáky, aké som nikdy nevidela. Nedokázala som odtrhnúť teleobjektív od tuleňov. Staré samce udržiavali poriadok v stáde revom a odháňali mladíkov, ktorí sa chceli priblížiť k samiciam. Kým samice lovili ryby, o mláďatá sa starali susedia.
A odrazu sa na hladine objavil tmavý kolos, chvíľu plával, potom elegantným oblúkom vkĺzol pod hladinu a chvostom rozstriekol vodnú spŕšku navôkol. Chvost veľryby je jedinečný. Každá má inú kresbu, podľa čoho sa dajú rozoznať. Asi tak ako otlačky prstov u ľudí. Po 384 km plavbe sme podvečer došli do prístavu s dušou pretekajúcou spokojnosťou a zážitkami. Prenocovali sme tajne v akomsi vojenskom objekte a ráno sa vypravili na sever.
Foto: Elena Hipmanová