Aljaška a vodný raj Kenai Fjords

Ešte pred pár rokmi by mi ani vo sne nenapadlo, že ma cesty privedú až na koniec sveta. „The Last Frontier“ (Posledná hranica alebo posledná hranica medzi človekom a divočinou), tak nazývajú Aljašku. Keď v roku 1867 túto divočinu ruský cár Alexander II. predal američanom za 7,2 milióna dolárov, netušil akého obrovského bohatstva sa vzdáva. Pustatina, ktorá sa Rusom nikdy nepodarila skolonizovať pre nich vtedy nemala žiadnu cenu, lenže o pár desaťročí neskôr sa stala symbolom bohatstva a túžby po zlate.

Aljaška
     Na začiatku „The Last Frontier“
Zmluva medzi USA a Cárskym Ruskom o odpredaji Aljašky do vlastníctva USA.
Zmluva medzi USA a Cárskym Ruskom o odpredaji Aljašky do vlastníctva USA. Kúpu vyjednal vtedajší minister zahraničných vecí William H. Seward.

28. júla sme prekročili hranicu Aljašky. Po skúsenostiach s množstvom medveďov v Yukone, sme v prvom obchode kúpili sprej proti macom. Bol o polovicu lacnejší ako v Kanade, na šťastie sme ho nemuseli použiť. Privítalo nás príjemné relatívne teplé počasie, obloha neuveriteľne modrá, posiata bielymi barancami rozhádzaných mráčikov.

Mokrade a jazerá Aljašky
      Na obzore zasnežené vrchy a nižšie, kam oko dohliadne krátke štíhle smreky a všade množstvo vody. Jazerá, mokrade, meandrujúce riečky.

V informačnom centre mestečka Tok sme si vzali podrobnejšie mapy, prekročili rieku Chistochina  a vydali sa na juh k mestu alebo skôr osade Chitina. Trvalo zamrznutá pôda na Aljaške už nie je trvalá. Permafrost sa tam topí aj tam. Je to vidieť aj na zvlnených cestách

Rieka Chistochina  sa v čase topenia snehu mení na búrlivý veľtok, ako takmer všetky rieky na Aljaške
Rieka Chistochina sa v čase topenia snehu mení na búrlivý veľtok, ako takmer všetky rieky na Aljaške
Vlnovky na cestách spôsobené rozmŕzajúcou pôdou
Práca na Aljaške
Ťažko pracujúce dievčence pri opravách zničených ciest. Jednoducho, práca je práca a žiť z niečoho treba. Neexistuje ženská a chlapská práca. Je iba práca…

Vyrazili sme ešte v noci, ale tma skôr pripomínala šero pred rozvidnením. Museli sme dávať pozor na zajace, čo sa pri každom strete učupili na ceste v domnienke, že ich nevidíme, dokonca aj jeden uzon nám skrížil cestu. V zápisníku som si ale tento deň poznačila ako „Deň sklamaní“. Popod mohutné sopečné pohorie Wrangell Mountains sme sa chceli dostať do malej dedinky McCarthy, ktorá je čosi ako banícky skanzém (ťažila sa tu meď), ale aj východiskový bod k druhému najväčšiemu vrcholu USA Mount Saint Elias s výškou 5 489 m a do Národného parku Elias. Lenže za osadou Chitina sme narazili na veľmi zlú cestu štrkov, rolety, kamenia a jám. Šli sme asi 30 km rýchlosťou 20 km/h, a potom sa cesta ešte viac zhoršila. Naše auto na takéto cesty nebolo vhodné. Na informačnej tabuli sme sa dočítali, že ďalej len autá 4 x 4 a do cieľa ostáva asi 70 km. Otočili sme to a sklamaní sa vrátili. Ani počasie neveštilo nič dobré.

Svetlá noc na Aljaške
Svetlá noc
3.639 m vysoká sopka Mount Drum, v pohorí Wrangell Mountains. Aljaška
Stále činná, 3.639 m vysoká sopka Mount Drum, v pohorí Wrangell Mountains. Má okolo seba niekoľko vrchov s bublajúcim, horúcim bahnom.
Copper River – Medená rieka.
Copper River – Medená rieka. O tom, že rozvodnené rieky nežartujú svedčí aj zaliaty kamper  

Zamierili sme na juhozápad, smerom k mestu Anchorage. Severská krajina ukazovala svoje krásy, občas počasie severu tie krásy schovávalo za husté mraky a kropilo nás spŕškami dažďa. Keď som uvidela nádherne biely Matanuska Glacier, vedela som, že k nemu musíme zájsť. Takú belobu v čele ľadovca som dosiaľ nevidela. Ani štipka hliny, štrku či prachu. Ľadovec steká z hory Mont Marcus 4.016 m do údolia k rieke Matanuska,  prekoná zo svojho ľadového zberného kotla dĺžku 43 km. Po dlhom sedení v aute sme sa tešili že pôjdeme hore ľadovcom až kam nás to pustí. Hneď sme sa presunuli k malému parkovisku a pohostinstvu, kde pred závorou postávali autá a zaplatili si cestu k ľadovcu. My sme zbalili do batohov mačky a sa vybrali pešo, s mylnou predstavou, že za vstup platia len autá. Asi po 3 km chôdze nás zastavil chlapík a chcel lístky. Pozemok k ľadovcu je v súkromnom vlastníctve a platiť musí každý. Na ľadovci sa dá poprechádzať len asi 30 m od čela, ďalej vstup zakázaný. Proste deň sklamaní. Neboli sme ochotní pobehovať v čele ľadovca s hŕbou senzácie chtivých turistov, čo ako bol ľadovec nádherný.

Plaziace sa ľadovce do údolia
Meandrujúca riečka v rašeliniskách
Aljaška
Typická severská krajina
Rozstrieľané tabule - asi národný šport na Aljaške
Rozstrieľané tabule – asi národný šport na Aljaške
Cestou k ľadovcu Matanuska. Uprostred doliny stojí skalný útvar nunatak -  je to torzo vrchu okolo ktorého sa v minulosti sunul ľad a ohlodal ho zo všetkých strán
Cestou k ľadovcu Matanuska. Uprostred doliny stojí skalný útvar nunatak – je to torzo vrchu okolo ktorého sa v minulosti sunul ľad a ohlodal ho zo všetkých strán
Nádherne biely ľadovec Matanuska. Žiaľ, vypraviť sa ľadovcom hore dolinou je zakázané
Nádherne biely ľadovec Matanuska. Žiaľ, vypraviť sa ľadovcom hore dolinou je zakázané

Ešte v ten deň sme dorazili do najväčšieho mesta na Aljaške, do moderného Anchorage. Žije tu 400 000 ľudí, čo je viac ako polovica obyvateľov celej Aljašky. Prezreli sme si mesto, aj trh s miestnymi výrobkami a suvenírmi a vybrali sa dole na juh popri zálive Turtagain Arm. Bol odliv a v zálive plnom bahna, meandrovala rieka, lenže záliv je tiež známy veľkými prílivovými vlnami, čo sme videli na spiatočnej ceste. Podvečer sme došli k ľadovcu Portage. Cesta k nemu vedie len cez jazero rovnakého názvu, čiže loďou, ale iba ako prehliadka a tak sme si aspoň vystúpali pod ľadovec Byron Glacier. Keďže sme už boli poriadne špinaví, večer sme sa vykúpali v štrkovom jazere. Takmer som dostala infarkt.

Hotel Hilton v Anchorage.
Hotel Hilton v Anchorage. Moderné mesto so sieťou obchodných reťazcov ako v celej Amerike. Potraviny lacnejšie ako v Kanade. Všetkého hojnosť.
Rodinné domky. Práve kvitol orgován
Bábiky na trhu. Dve som kúpila svojím vnučkám.
Odliv v zálive Turtagain Arm.
Odliv v zálive Turtagain Arm.
Džungla severu
Chceli sme ísť popri riečke až k ľadovcu s tým, že sa vykúpene, ale severskou džungľou sme sa neprebili. Museli sme ísť po chodníku a okúpať sa až večer v štrkovom jazierku
Ustupujúci ľadovec Byron a riečka pretínajúca snehové polia z lavín napadaných z okolitých kopcov
Ustupujúci ľadovec Byron a riečka pretínajúca snehové polia z lavín napadaných z okolitých kopcov
      Nejaký druh severskej ostružiny, neviem či dozreje…

Poloostrovom Kenai sme pokračovali až do prístavu Seward. Chvíľu sme špekulovali, napokon sme sa ťapli po vrecku a kúpili si dva lodné lístky po 172,- dolárov na plavbu do Národného parku Kenai Fjords. Niečo tak úžasné už asi nezažijem.

Cesta poloostrovom Kenai
Cesta poloostrovom Kenai
Prístav Seward pomenovaný po ministrovi zahraničných vecí z roku 1867, ktorý vyjednal kúpu Aljašky od Ruska
Prístav Seward pomenovaný po ministrovi zahraničných vecí z roku 1867, ktorý vyjednal kúpu Aljašky od Ruska

Toľko krásy som už dávno nevidela. Z oceánu vyčnievali ostré skaliská, v ktorých hniezdili kŕdle čajok. Tie mladé, neskúsené mali hniezda celkom dole, tie staršie, múdrejšie ich stavali mimo dosahu vĺn. Plavili sme sa celých 120 míľ až k ľadovcu Aialik, stekajúcemu z rovnomennej hory priamo do mora a vychutnávali si cestu plnú života. Vresk vtáctva v dutinách skalných stien, rev tuleňov vyvaľujúcich sa na skalách, veľryby vynárajúce sa na hladinu  vystrekujúc gejzíry vody a nad nimi modré nebo a snehové končiare prežiarené slnkom. To je vodný raj Kenai Fjords

Opúšťame prístav Seward a máme pred sebou celodennú plavbu tam a späť 384 km.
Opúšťame prístav Seward a máme pred sebou celodennú plavbu tam a späť 384 km.
Dravec nad loďou
Plavba k ľadovcu Aialik
Plavba k ľadovcu Aialik
Čajky v skalných bralách nad vodou. Aljaška Kenai Fjords
Čajky v skalných bralách nad vodou. Zo skalných prieplavov aj dutín sa ozýval ohlušujúci škrekot znásobený akustikou nad vodnou hladinou
Ľadovec Aialik, stekajúci z rovnomennej hory priamo do mora. Posúva sa rýchlosťou asi 1 m za mesiac. V lete z neho niečo odbudne, ale po každej zime pribudne asi 20 m.
Ľadovec Aialik, stekajúci z rovnomennej hory priamo do mora. Posúva sa rýchlosťou asi 1 m za mesiac. V lete z neho niečo odbudne, ale po každej zime pribudne asi 20 m.
Každú chvíľu sa do mora zrútili obrovské kusy ľadu
Každú chvíľu sa do mora zrútili obrovské kusy ľadu

Na skalách farebný puffin, ale aj vtáky, aké som nikdy nevidela. Nedokázala som odtrhnúť teleobjektív od tuleňov. Staré samce udržiavali poriadok v stáde revom a odháňali mladíkov, ktorí sa chceli priblížiť k samiciam. Kým samice lovili ryby, o mláďatá sa starali susedia.

Puffin – po slovensky mnišik, pripomína niečo medzi kačkou a papagájom. Je vynikajúci lovec rýb
Puffin – po slovensky mnišik, pripomína niečo medzi kačkou a papagájom. Je vynikajúci lovec rýb
      Vodné vtáctvo, ale názov nepoznám…
Tulene vyvaľujúce sa na skalách. Ale rýchlosť akou sa vrhnú na potravu je obdivuhodná
Tulene vyvaľujúce sa na skalách. Ale rýchlosť akou sa vrhnú na potravu je obdivuhodná
Mláďatá pod dohľadom dospelých samíc
Mláďatá pod dohľadom dospelých samíc

A odrazu sa na hladine objavil tmavý kolos, chvíľu plával, potom elegantným oblúkom vkĺzol po hladinu a chvostom rozstriekol vodnú spŕšku navôkol. Chvost veľryby je jedinečný. Každá má inú kresbu, podľa čoho sa dajú rozoznať. Asi tak ako otlačky prstov u ľudí. Po 384 km plavbe sme podvečer došli do prístavu s dušou pretekajúcou spokojnosťou a zážitkami. Prenocovali sme tajne v akomsi vojenskom objekte a ráno sa vypravili na sever.

Veľryby grónske šantiace na hladine
Veľryby grónske šantiace na hladine
Ani jedna chvostová plutva veľryby nie je rovnaká. Nelíšia sa len odtieňom ale aj kresbou
Ani jedna chvostová plutva veľryby nie je rovnaká. Nelíšia sa len odtieňom ale aj kresbou
Neskoro popoludní opäť v prístave. Vydra už spí, tma príde až oveľa neskôr, aj to nie úplná
      Neskoro popoludní opäť v prístave. Vydra už spí, tma príde až oveľa neskôr, aj to nie úplná
Seward
Seward

Foto: Elena Hipmanová

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *