Cestovať autom z najjužnejšieho bodu Kanady – Fort Erie až na Aljašku je veľmi ďaleká cesta. Snažili sme sa minimalizovať náklady, preto sme zvolili cestu Amerikou, až k Pacifiku a odtiaľ priamo na sever. V Amerike je podstatne lacnejší benzín ako v Kanade a na ceste dlhej viac ako 21.000 km sa tých  pár 100 km navyše vyplatilo.

Za 4 dni sme diaľnicou prefrčali rovinami veľkej planiny cez 9 štátov až do Colorada, presnejšie  do  Nacional Forest Medicine Bow. Konečne sme dorazili k predhoriu Skalnatých hôr. Po nocovačkách na parkoviskách či iných nezáživných stanovištiach sme s radosťou privítali prvé náznaky kopcov a skál. Nacional forest sú čosi  ako štátne lesy je tam povolené bezplatne kempovať, jediná podmienka je neznečistiť prírodu a všetok bordel odniesť.

Dinosaurí národný park, leží pár kilometrov na juh pod diaľnicou č. 80. Vidieť a dotknúť sa kostí starých 150 miliónov rokov je celkom zaujímavý zážitok. Kosti je možné vidieť priamo v skalách pod holým nebom, ale najväčšia koncentrácia kostí je zastrešená, aby nepodliehala erózii. Kedysi kosti prikryla svojimi nánosmi rieka Green, dnes ich táto rieka druhotne odkrýva  

Veľká soľná púšť Great Salt Sake, upomienka na pradávne more. Dnes rovná soľná planina o rozmeroch 550 km x 230 km. Niekde pripomínajúca ľadovú plochu, inde je zradná, s bahnitým podkladom. V roku 1847, v čase osídľovania amerického západu sa vydala skupina 87 prisťahovalcov do rieky Missouri na 3.650 km dlhú cestu do Kalifornie. Prechod Soľnou púšťou ich zdržal o 3 týždne. V bahnitom soľou pokrytom povrchu uviazli vozy, stratili smer a išli o 180 km viac ako plánovali. Cestu púšťou im odporučil traper, ktorý ňou prešiel a prechod soľou vnímal ako skratku. Lenže traper šiel s ľahkým nákladom a s malou skupinkou. Prisťahovalci prišli v Soľnej púšti o zvieratá, vozy s nákladom aj o ľudí. Uchýlili sa v horách, lenže tam ich zachvátili snehové búrky. Zjedli všetok dobytok, psov, nakoniec došlo i na kanibalizmus. Zachránili ich až  na jar o 5 mesiacov neskôr. Nažive ostalo 47 ľudí, z toho 25 detí. Boli len 4 dni cesty od najbližšej osady.

Kalifornia, to bol sen všetkých osadníkov. Vlhkosť z Pacifiku zadržiavajú Skalnaté hory, úrodu zbierajú 2 x do roka, pre ľudí, ktorý prekonali všetky nástrahy aké im len americká príroda a indiáni mohli nastražiť, museli túto krajinu považovať za raj na zemi. Nás však viac zaujímali hory. A hlavne vulkány. Sopečné pásmo sa s prestávkami tiahne od juhu až k Aljaške. Sopečný národný park Lassen a jeho vrchol Lassen Peak je najjužnejšia sopka v oblasti Kaskádových vrchov. Pripomínal mi taký mini Yellowstone. Výduchy zo sírou zafarbenej zeme, fumaroly, bahenné sopky a krátery.  Od roku 1914 a  až do 1921 sa na Lassene vyskytla séria drobných aj veľkých erupcií. Tieto udalosti vytvorili nový kráter a uvoľnili lávu a veľa popola . Našťastie, kvôli varovaniam, neboli straty na životoch, ale niekoľko domov pozdĺž potokov bolo zničených. Leto len začínalo, v polovici júna bolo ešte veľa chodníkov pre sneh uzavretých, od výšky 2.200 m  pokrývala kopce súvislá snehová pokrývka. Po daždivom dni s krúpami a veternej noci sme vystúpili na najvyšší kužeľ, na 3.187 m vysoký  Lassen Peak. 

Smerovali sme ďalej na západ, až tam, kde pevninu vystrieda nekonečný Tichý oceán. Na brehu Pacifiku som už stála niekoľkokrát a vždy nás privítal chladom a všadeprítomnou hmlou. Tá sa zväčša drží hladiny pobrežia do poludnia, potom sa rozpustí v lúčoch slnka. Tak to bolo aj teraz. Od mestečka Eureka sme pomaly postupovali na sever cez prales národného parku Redwoods. Tieto velikány, sú najvyššími stromami našej planéty, tie najstaršie majú viac ako 1000 rokov a siahajú do výšky viac ako 80 m. Ihličím zachytávajú životodarnú vlahu z večne zahmleného Pacifiku a rastú… a rastú…a rastú…

Vulkanickým pásmom sme sa presúvali na sever do Oregonu a nemohli sme obísť Crater Lake s azúrovo modrou hladinou zatopenej hlbočiny. Príbeh krátera začína ako všetky rozprávky: Pred 400 000 rokmi vyrástol mohutný vrch Mount Mazama do výška asi 3.700 m a pred 7000 rokmi vulkán explodoval. Vyvrhol do vzduch 80 m3 zeminy, čím vznikol kráter, ktorý sa postupom času naplnil dažďovou vodou. Na najhlbšom mieste voda siaha až do hĺbky 542 m. A pretože je sopka stále aktívna, vyrástol nad hladinu kráteru nový sopečný ostrov Wizard Island, ktorý je dnes vysoký 200 m. Na vrchole Wizard Islandu je kráter s hĺbkou 90 m a čaká na svoj deň…

Kaskádové hory sú pretkané sopkami, ktoré trčia k nebu ako zasnežené pyramídy. Ukrytá v hustom lese ja aj známa sopka St. Helens v štáte Washington. K Mount St. Helens sme sa chceli dostať zo severo-východnej strany, ale cesta k vulkánu bola uzavretá, pre množstvo snehu. A tak sme sa vydali dlhou južnou obchádzkou k západnej ceste. Pod južnými svahmi St. Helens sme navštívili 4 km dlhú sopečnú „Opičiu jaskyňu“, Ape Cave. Je najdlhšou lávovou trubicou v kontinentálnych Spojených štátoch. Na Havaji sú lávové jaskyne neporovnateľne väčšie

Sopku St. Helens niekedy nazývame nesprávne Svätá Helena. Vulkán je pomenovaný podľa baróna St. Helens. Indiáni ju nazývali La-wa-la-clough, čo v preklade znamená „dymiaca hora“. Nám sa vryla do povedomia osudovou erupciou v roku 1980, kedy vyvrhla do vzduchu 1/3 svojej výšky. Skaza vulkánu sa nedá vyčísliť. Pyroplyn sa šíril rýchlosťou 800 km/h a stĺp dymu a popola siahal 25 km vysoko. O život prišlo 57 ľudí, medzi nimi aj bývalý prezident USA Harry Trunam. K vulkánu sme došli podvečer. Bol zabalený v mrakoch a pôsobil na mňa hrozivo

Neďaleko St. Helens je ďalšia krásna sopka, 4.420 m vysoký stratovulkán Mount Rainer. Je aktívny, v súčasnosti obalený ľadom a snehom, zároveň je turistickou destináciou pre vysokohorských nadšencov. Lenže na vrchol sa dá ísť len s preukazom alebo horským vodcom. My sme nemali výstroj na ľadovce, len ľahké mačky, tak sme sa rozhodli vyjsť aspoň do základného tábora v sedle pod vrcholom vo výške 3.100 m. Počasie však bolo iného názoru… Asi 100 m pod sedlom nás dostihla snehová metelica s viditeľnosťou 0, tak sme to zvrtli smerom dole. 

Dorazili sme do prístavu Port Angeles na severnom okraji štátu Washington. Zarezervovali sme si lístky na trajekt do Kanady na Vancouverský ostrov a keďže nám do zajtrajšieho rána ostávalo veľa času, vypravili sme sa do Národného parku Olympic. Upútal nás 1.976 m vysoký kopec Mount Angeles vyčnievajúci takmer od mora, tak sme naň vyliezli. Na niektorých úsekoch by sa hodilo aj lanko, ale nebolo, museli sme si poradiť bez pomôcok. Šlo to.

 Ráno smer nastúpili na loď a previezli sa do Kanady

Foto: Elena Hipmanová a Peter Hampton