Cesta do USA: prvá časť
Utorok 22. marca 2016
Východiskovým bodom nášho putovania bolo FORT ERIE, hraničné mestečko s Amerikou na Erijskom jazere. Býva tu môj priateľ, Peter. Cestu naprieč Amerikou sme si plánovali počas roka, ale pravda je taká, že táto neskutočne zaujímavá krajina sa mi dostala pod kožu už pri mojej prvej ceste v roku 2012 a cítila som, že sa sem ešte musím vrátiť.
Erijske jazero. Pohľad z Kanady do Ameriky na mesto Buffalo
Krátke zastavenie v Blue Mauntains
Zastávka na tomto ostrove bola náhodná, takpovediac vynútená. Cestou k juhu sa nám začalo kaziť auto a vo WALTER BORO (Južná Karolína), si definitívne povedalo dosť. Po provizórnej oprave sme ešte dorazili do HARDEEVILLE, kde sme na šťastie našli servis VW, ale oprava sa pretiahla na dva týždne. Ešteže sme mali bicykle.
Miestny alkoholik vo Walter Boro ponúkol pomoc pri oprave, ale mal hlavne problémy sám so sebou. Zaujímavý chlapík. Syna mal v base, ale tvrdil, že je čistý. Drogy neberie. Asi hovoril pravdu.
Kým došli nové súčiastky, auto sme si mohli ponechať, aspoň sme mali strechu nad hlavou a krátke výjazdy mu zas tak neprekážali. Na rozľahlom parkovisku nákupného centra Walmart v Harreville sme na odľahlom kúte zaparkovali Petrov Volkswagen Westfalia a skleslo sa mračili na nasledujúce dni. Niekedy náhoda zariadi veci tak, že nepríjemná nutnosť sa premení na vzrušujúci zážitok.
Naše 2 týždňové teritórium na parkovisku v HARDEEVILLE, počas zháňaní súčiastok a opravy
Prvé, čo nás na ostrove prekvapilo, boli krokodíly. Mesto HILTON HEAD je vybudované na mokradiach, pieskových nánosoch, ale predovšetkým sú to staré plantáže, na ktorých sa čierny otroci lopotili celé generácie. Vlastnil ich akýsi námorný kapitán a po dobití územia vo vojne juh proti severu tu vzniklo prvé slobodné černošské mesto. Dnes je Hiltom Head mestom milionárov a peniaze cítiť z každého kúta. Len ma zarážali kontrasty, keď medzi honosnými sídlami stáli učupené niekde polorozpadnuté trailer hausy . Vlastnia ich potomkovia otrokov. Svoj fliačik zeme dostali od vlády pred 150 rokmi a zrejme nie sú ochotní sa s nimi rozlúčiť za žiadne peniaze.
Južňanská hrdosť pretrváva. „Rodený Američan – Južňan s požehnaním Boha“
Krokodíly boli vždy súčasťou ostrova. Žijú voľne, vidieť ich všade, pri každej vode, v mokradiach, jazierkach, v parkoch, vodných kanáloch. Neviem ako sa stravujú, či ich kŕmia, aby neobťažovali ľudí, ale je fakt, že spolu s ľuďmi nažívajú vo vzájomnom rešpekte. Žiadne ploty, len ceduľky: Nekŕmiť, nepribližovať sa.
Krokodíl a človek vo vzájomnom spolunažívaní
Siesta v parku
Ostrov je raj pre cyklistov. Perfektne upravených viac ako 200 km cyklociest priamo v meste. Asfaltové chodníky sa prepletajú alejami starých stromov, na ktorých visia dlhé závesy lišajníkov. Taktiež pieskové pláže sa po odlive zmenia na tvrdú plochu a kolesám nekladú žiadny odpor. Len keď začal fučať protivietor, zrná piesku škrípali medzi zubami a pálili v očiach, bolo lepšie z bicykla zosadnúť. Proti sile vetra a v naviatych pieskoch sa ťažko krúti pedálmi
Lišajníky zdobili každý strom a tie najdlhšie mali do 2 m
Starý, opustený židovský cintorín
Dramatické mraky nad Atlantikom
Atlantik a piesková pláž po odlive
Súčasťou Hilton Head Island ja aj vtáčia rezervácia na PINCKNEY ISLAND. Rozloha 1600 ha venovaná vodnému vtáctvu. Začínal apríl a vtáci sa chystali zakladať hniezda. Najviac mi učarovali volavky modré a biele, ale v tej zmeske farieb, zvukov a druhov sa nedá uprednostniť žiadny tvor. A samozrejme ako doplnok korytnačky, krokodíly. Asi 3 m vedľa mňa šplechol jeden do vody, vôbec som si ho nevšimla. Je to zvláštny pocit. Pochopila som, že otroci tu nemali šancu na útek. Z krokodílov mali zrejme väčší strach než zo strážcov.
Volavka biela sa pripravuje na hniezdenie
Volavka modrá
Volavka biela – perie ako svadobný závoj
Tanečnica
Prieskumník, o plávajúce kačky nejavil záujem
Akýsi druh kačky
Volavka zelená
Na našich cyklo potulkách sme sa zatúlali do poľovníckeho revíru. Nuž, nie celkom zatúlali, prešuchli sme sa tam medzerou v plote. V spleti lesných cestičirk sme takmer stratili orientáciu, ale vyplatilo sa. Cestu nám skrížil armadilo, po našom pásovec americký.
Naša prvá výprava do poľovníckeho revíru. Pri druhej nás zvrtli a hrozili šerifom.
Armadilo, slovensky pásovec americký. Vyzerá ako prehistorický živočích
Pásovec vybehol z lesa a hneď rýpal rypáčikom v zemi. Živí sa hlavne mravcami
Po dvoch týždňoch čakania, je auto konečne opravené. Neľutujeme stratený čas. Ostrov by sme minuli nepovšimnutý. Trošku sme upravili plán cesty. Cez Floridu k delte Missippi a ďalej na západ až k Pacifiku. Teším sa na New Orleans opradený džezovými legendami, teším sa na ostrovy v delte najväčšej rieky Ameriky
V milionárskej štvrti Hilton Head. Dostali sme sa tam len plážou
Malý zvedavec na parkovisku
Parkovisko v Hardeeville. Balíme a pripravujeme sa na ďalšiu cestu
Zapadajúce slnko nad Hilton Head Island
Človek by sa asi nemal veľmi tešiť. Už na Floride sme zistili, že auto v servise opravili tak, že ho totálne dobabrali (až doma sme zistili, že do hlavy motora namontovali nesprávny hriadeľ). Asi po 300 km prestalo ťahať, začalo čmudiť a hučať. Opäť vyťahujeme bicykle, ale zároveň nám je jasné, že auto musíme odtiahnuť domov do Kanady. No super!
Florida. Ťažké bicyklovanie na pieskových cestách
Pláž pri Panama City. Vlny Mexického zálivu pomleli lastúry na biely piesok vŕzgajúci pod nohami.
S autom sa už ďalej nedostaneme. Firma UHAUL má zastúpenie v celej USA aj Kanade. Prenajali sme si odťahový voz a otočili to na sever. Cestu na západ musíme poriešiť iným autom.
Foto: Elena Hipmanová a Peter Hampton