Pyreneje – kamenné zuby trčiace k oblohe, obrúsené vetrom a dažďom

Vždy som ich vnímala v rámci európskych hôr, ako územie divočiny v drsnej pustatine. Ostré skalné hradby vrchov a bezpočet jazier na kamennom podlaží. Niektoré úseky z tohto pohoria som už navštívila v minulosti, ale z francúzskej strany. Je len samozrejmé, že cestou od Atlantiku južným, úpätím hôr sme neodolali a rozhodli sa čosi z tej pustatiny zažiť aj zo strany španielskej

Jazerá a rozoklané skaly

Zakotvili sme v mestečku Baňos de Pantikosa a nenápadne prenocovali pri jazere Ibón de los Baňos. Mali sme v pláne okružnú túru hrebeňom cez tri trojtisícovky – Pic de ľ Infiernos 3.083 m, Pic Arnals 3.002 m a Pic Negros 3.066 m. Z parkoviska kúpeľov Balneario de Pantikosa 1.360 m sme vyrážali už o 6,00 ráno. Vo vrecku len nepresný náčrt mapy a fotku z informačnej tabule. Značeným chodníkom GR 11 popri potoku Rio Caldaréz sme sa dostali pod strmý hang a vystúpali k malej aj veľkej priehrade Ibon de Bachimaňa . Na jej brehu vo výške 2.230 m stojí kamenná chata, medzi skalami ju takmer nevidieť

Kúpele Balneario de Pantikosa vo výške 1.360 m

Horná priehrada Ibon de Bachimaňa s kamennými ostrovčekmi

Kamenistými lúkami nad chatou stekal kaskádovito potok Cascada de Los Azules, ktorý nás doviedol k dvom jazerám Ibon Azul ľ Infierno a Ibon Azul Superior. Rovno pod farebné steny Pic Inernos. Upútal ma biely pás horniny, možno kremence, vklinený medzi načervenalé steny vrchov, na ktoré sme sa chystali vystúpiť. Po ľadovci, ktorý bol kreslený na mape už nezostala ani pamiatka. Len snehové polia. Rozhliadla som sa. Značený chodník vinúci sa medzi sklami v chabej tráve a nikde živej duše. V ostrom priesmyku Cullo Tebarrai som si naplno uvedomila pustatinu, ktorou sme boli doslova pohltení.

Chodník GR 11 pokračuje kamenistými lúkami a zužujúcou sa dolinou

Jazero Ibon Azul ľ Infierno a dva vrcholy, Pic Arnals 3.002 m a Pic Negros 3.066 m. Biela hornina, vklínená medzi žulu na hrebeni, vyzerá z diaľky ako ľadový vodopád

Ibon Azul Superior a pokračujúca GR 11.

Namiesto ľadovca len snehové polia, ktorými sme sa dostali až do priesmyku Cullo Tebarrai

Zo štrbiny Cullo Tebarrai nad krásnym hlbokým plesom Tebarrai sme opustili chodník GR 11 a vyšliapaným chodníčkom sme preliezali skaly, úzke žľaby, občas pohyblivú sutinu, stále vyššie a vyššie, až k vrcholu Pic de ľ Infiernos. Na vrchole sme stretli jediného človiečika nášho putovania v samote

Temné jazero Ibón de Tebarrai, zovreté v sutine medzi kopacami

Chodník sa občas strácal, veľa ľudí tadiaľto zrejme nechodí. Na niektorých miestach sa chôdza zmenila na lezenie

Fascinovala ma farebnosť hornín

Pyrenejská divočina

Vrchol Pic de ľ Infierno 3.083 m a človiečik, ktorý sa tam odrazu zjavil ako prízrak v pustatine. Ďalšie vrcholy na hrebeni Pic Arnals 3.002 m a Pic Negros 3.066 m.

Len sme ho pozdravili a ani sa nezastavovali, čas letel. Úzkym hrebeňom cez bielu žilu kremeňa sme sa dostali na Pic Arnals 3.002 m a štrbinou s takmer zvislými stenami na Pic Negros 3.066 m. Tu nás čakalo veľké sklamanie. Z Negros viselo dole pretrhnuté lano a cesta, ktorá bola značená ako okružná tým pádom nepriechodná. Hľadali sme možnú alternatívu, ale steny boli na voľný zostup príliš strmé. Neostávalo nám iné len sa vrátiť. Bola som uťahaná a z predstavy, akú štreku máme pred sebou ma obchádzali mrákoty. Z náladou na bode mrazu som nasledovala Petra späť úzkym hrebeňom do štrbiny Cullo Tebarrai. Až na snehových poliach pri topánkovom zjazde sa mi vrátila radosť. Na západe Európy má človek pocit, že dni sú dlhšie, že slnko sa k obzoru veľmi neponáhľa. Aj napriek pokročilému času občas preblesklo medzi mrakmi. K autu do kúpeľov Balneario de Pantikosa sme došli tesne pred zotmením. Cesta tam a späť nám trvala 14 hodín, prešli sme 28 km s prevýšením 1.700 m.

Farebný hrebeň na Pic Arnals

Za chrbtom Pic ľ Infierno a v diaľke majestátny dvojzubec Pic Osau. Ale ten je na francúzskej strane

Pohľad do doliny odkiaľ sme prišli

Smer Pic Negros

Jazerá de Pondiellos vo vedľajšej doline

Únava pri zostupe a francúzsky dvojzubec Pic de Osau. Vo Francúzsku stále zamračené nízkou oblačnosťou

Peter staval pre ďalšie generácie mužíkov, lebo cesta bola zle značená

Snehom to šlo rýchlejšie, aspoň bola zábava

Lyžiar z Baňos de Pantikosa

Ráno sme si oddýchli pri jazere a ešte v ten deň sa presunuli o 48 km ďalej do vedľajšej doliny k Valle de Ordesa. V tejto časti Pyrenejí o ľudí núdza nie je.

Žulu a kremence vystriedali vrstvy vápenca

Ráno o 7,00 sme sadli na autobus ( do doliny autá nesmú ) a ten nás vyklopil pred ústim kaňonu Ordesa v Národnom parku Ordesa y Monte Pedrido. Z parkoviska sme najskôr vystúpali 700 m na okraj kaňonu a potom chodníkom traverzovali pod jeho horným okrajom s nádhernými výhľadmi na vrstevnaté steny aj riečku Arazas. V závere doliny sme sa tešili z pohľadu na majestátny Monte Pedrido

Vyhliadka do kaňonu Ordesa

Kosatce na vápencoch

Klinčeky

Záver kaňonu a vľavo Monte Pedrido

Kaskáda Cola de Caballo

Kaňon

Vápencovými platňami aj vrstvami sme vystúpali nad kaňon k chate Góriz, na úpätí masívu Monte Pedrido. Nezdržali sme sa, len zjedli niečo pod zub a šli dole. Spiatočnú cestu sme zvolili dnom kaňonu. Kúpali sme sa v kaskádach, máčali nohy v Rio Arazas, a potom sa ponáhľali, aby sme stihli posledný autobus. Otočili sme to za 12 hodín a prešli asi 22 km. Pyreneje sme opúšťali spokojní, z vydarených ciest vo vrchoch.

Cestou k chate Góriz