Cesta do USA: Grand Canyon a Skalnaté hory

Tretia časť cyklu AMERICKÁ ODYSEA…

Na druhom brehu rieky Colorado nás privítala pustatina východnej CALIFORNIE. Celý deň sa vezieme v aute, nehostinnou MOHAVSKOU PÚŠŤOU. Len juka, kaktusy, tvrdé trsy trávy či nízkej kriačiny a kopce piesku i prachu, ani čo by ich vysypal z korby gigantický nákladiak. Aj tu sú vojenské základne ohraničené vysokým plotom. Blahorečím jari za príjemné teploty. Pod prvým hrebeňom hôr, cez ktorý sme sa prehupli sa už charakter krajiny zmenil. Stromy, tenké stružky potokov, tráva a pasúci sa dobytok.

Mohavská púšť je gigantické nehostinné územie, čo siaha až k hradbám Rocky Mauntains

Konečne máme vrchy na dohľad

V poslednej osade KERNVILLE sme doplnili zásoby a vypravili sme sa do hôr za mamutími sekvojami. Na úpätí Mt. Whitney vrchu s výškou nad 4.400 m rastú v nadmorskej výške 2000 až 2500 m. Sem ešte jar nezavítala. Prvý kontakt so sekvojami bol pre mňa ohromujúci. Aj u nás majú v parkoch nejaké sekvoje, ale takéto giganty som dosiaľ nevidela. Človek sa medzi nimi cíti ako myš medzi nohami slona. To je asi najvýstižnejšie prirovnanie. Sekvoje sa vo veľkom ťažili a ešte sa do dnes niekde stínajú, je to ako vražda. Tieto sekvoje sa zachránili vďaka pochopeniu armády, ktorá do vzniku národného parku sekvoje denne strážila Národný park vznikol v roku 1890 a nachádza sa v ňom aj najväčší strom sveta (podľa objemu dreva) GENERAL SHERMAN

General Sherman – najmohutnejší strom sveta. Pri koreňoch má obvod 31 m, výška 70 m a vek 2200 rokov podľa letokruhov. Úctyhodný starček. Ten by vedel rozprávať.

Sekvojovce mamutie. Je úžasné prechádzať lesom a obdivovať tieto rastúce velikány.

Medveď čierny. Keď sme sa vracali z jednej výpravy od Pear Lake, našli sme v snehu jeho stopy. Prekrývali stopy našich vibramiek

Pod úpätím hôr na západnej strane Rocky Mauntains sa darí pomarančom a iným exotickým dobrotkám. Vplyvom vlhkého vzduchu z Pacifiku, ktorý je tiež blahodárnou vlahou pre sekvoje, je tu hojnosť všetkého. Prvým priekopníkom, ktorým sa podarilo dostať až sem, musel tento kút zeme pripomínať zasľúbenú zem .

Také chutné pomaranče sa nedajú kúpiť v žiadnom supermarkete u nás.

K Pacifiku sme vyrazili ráno a do malebného mestečka CARMEL sa dostali ešte pred poludním. Už z diaľky nás vítal chladom a hmlou nad hladinou. Valí sa z oceánu ako roztrhané chuchvalce pavučín. Kúpať sa v ňom na konci apríla nedá. Zima je aj na pobreží. Najkrajší poloostrov s pieskovou kosou patrí zase armáde. Vstup pochopiteľne zakázaný.

Popoludní sa hmla rozplynula a odhalila útesy nad pobrežím Tichého oceánu

Západ slnka nad Pacifikom. Hmla opäť sadá na krajinu

Mestečko Carmel so svojou malebnou architektúrou. Cítiť tu vplyvy Mexika, ale aj čosi staroanglické

Takýchto architektonických skvostov v Amerike veľa nevidieť

Naša cesta kulminovala, a tak sme sa vrátili k Skalnatým horám. Chceli sme sa dostať cez Yosemiti na východ k DEATH VALLEY. Smola. Cesta bola dosiaľ pre množstvo snehu neprejazdná. Vlastne boli uzavreté všetky sedlá nad 2400 m , preto sme zamierili na sever a pridali k nášmu putovaniu ďalších 450 km, kým sme narazili na sedlo CARSON PASS. Meralo síce 2570 m, ale bolo udržiavané celoročne. Smola nás neopustila. Zo sedla sme zbehli na územie Nevady a po 20 km sme sa opäť dosali do Kalifornie. Hneď nás na hranici odchytili colníci a chceli vedieť, aké dovážame ovocie. Darmo sme vysvetľovali, že sme pomaranče a papáju kúpili v Kalifornii. Nepomohlo, chceli nám všetko zhabať. Tak som začala rýchlo konzumovať pomaranče. Colníčka sa asi nemohla na to pozerať, a tak z nej nakoniec vyliezlo, že stačí, ak odovzdáme šupky (mohli by sa v nich nachádzať škodcovia, čo im ničia pomarančovníky). Nuž čo, pustili sme sa do lúpania. Ešte aj papáju nám colníčka ostrúhala. Našťastie nenašli avokáda.

Ovocie, nám chceli zhabať na hranici

2570 m vysoké sedlo Carson Pass. Okolité kopce boli zaváľané snehom

Z chuchvalcov valiacich sa mrakov vypadávajú snehové vločky i dážď

Počasie sa začína kaziť. Spoliehame sa na to, že v Doline smrti neprší. Prenocovali sme na okraji púšte. V noci sa okolo nás strieľalo a rachotili petardy. Ani sme nemukli. Ráno nám nad hlavou plachtili mraky, čo veštili dažde. Naivne predstavovala, že sa len prehupneme cez hrebeň a sme tam. Bolo to niekoľko hrebeňov a prehánky nás prenasledovali až k poslednému hrebeňu nad DEATH VALLEY. Vďaka tomu, že je začiatok mája, mohli sme spokojne stáť aj na najnižšom mieste USA, ktoré je 86 m pod hladinou mora. 10. júla 1913 tu bola nameraná najvyššia teplota na Zemi, 56,7 °C. Teraz v máji nevystúpila teplota nad 35 °C. Dolina smrti, prepadlisko medzi horami, ponúka očiam širokú škálu farieb a tvarov, ako na palete maliara. Červená, žltá, fialová, hnedá, čierna, biela…

Večer na okraji púšte

Dážď neďaleko

Naviate piesky v DEATH VALLEY

Staré bane na borax zo začiatku minulého storočia. Pracovali tu hlavne číňania. Počas leta, boli bane uzavreté. Neprežili by tu.

Jedno z mnohých soľných jazier

Najnižšie miesto v USA, 86 m pod morom, je na soľnom jazere rovnom ako doska

Zbrázdené kopce nad okrajom Doliny smrti

A z púšte rovno do najgýčovejšieho mesta sveta v južnom cípe NEVADY. Napriek šialenému nevkusu a ruchu je fascinujúce a duši človeka sa prihovára: „Skús…neboj sa…je to len hra…!“ LAS VEGAS

Mesto hriechu

Podzemné chodby spájajúce hotely a kasína vo francúzskom pavilóne. Človek má pocit, že sa prechádza večernými uličkami Paríža

Benátky ako naozaj

Pekelná pozvánka do raja

Do kasína vstúpil Peter so suverenitou mafiánskeho bossa

Neminuli sme ani cent, lebo za hotové sa nehrá. Treba si kúpiť žetóny a to sme odmietli.

Priehrada Hoover Dam, jediná spása Las Vegas

Nocovali sme na okraji mesta ST. GEORGE na hranici Utahu nad severným okrajom Arizony Ráno sme sa vypravili k najúžasnejšiemu kaňonu GRAND CANYON. Chceli sme sa k nemu dostať menej známou trasou, zo severu. Trošku divoká cesta. 90 km prachu, rolety a stvrdnuté bahno preverili našu Audinku do poslednej súčiastky. Šerif, ktorý robil pravidelné obhliadky cesty dosť pochyboval či sa tam dostaneme. Vraj ak sa prehupneme cez kopce, tak to máme v suchu. Nuž, zvládla to. Došli sme až za TOVEEP, osada s jediným domom rangerov, ale nikde ani noha. Ďalej sme museli pešo, cesta len pre terénne vozy. Stálo to za to. Nádherná červená Kolorádska planina s rozkvitnutými jukami a rozmanitými kaktusmi. A odrazu uprostred planiny nám prehradila cestu 1000 m hlboká ryha s lenivým prúdom hnedej rieky. V stenách kaňonu sa striedajú farebné sedimenty, ale hlavne červených pieskovcov a vápencov. Lesknúce sa Colorado v odrazoch slnka sa ako žiarivá stužka vlečie až za obzor.

Ufo uprostred Kolorádskej planiny

GRAND CANYON – najznámejší kaňon USA. Len vďaka tomu, že ešte nezačala turistická sezóna, mohli sme si toto úchvatné miesto vychutnať v súkromí, sami.