Jožo hnal svoju rachotinu hore dolinou pretekárskym štýlom a mne trochu krútilo žalúdkom. Vtedy som si ešte myslela, že z rýchlej jazdy.

Len čo sme povyliezali z auta, vrhli sa na nás krvilačné ovady pozbierané snáď z celého národného parku. Tuším, že to bol Štefan, čo utrúsil pár šťavnatých nadávok, len mi nebolo jasné, či ich adresoval nenásytnému hmyzu, alebo Mirovi, čo sa necelý mesiac oháňal preukazom strážcu prírody a chcel za každú zabitú muchu vyinkasovať dvadsať euro. Vydriduch.

Dopoludnie, ako mnoho iných začiatkom leta. Až na to, že slnko pripekalo o čosi pichľavejšie a vzduch bol presýtený vlhkosťou. Peter Jurčovič z hydrometeorologického ústavu už pred dvoma dňami sľuboval búrky, ale zrejme mu ochorela rosnička. Po sparných dňoch nastala sparná noc. Viac nič.

Lopotili sme sa s batohmi strminou k jaskyni. Asi na pol ceste si každý prihodil na plece dreveného drúka, čo sme si nahotovili ešte koncom jari. Do výdrevy.

„Váhu svojho bremena si musíš niesť sám,“ ozvala sa ktorási filozoficky založená duša, ale ďalej sme už stúpali mlčky, lebo v horúčave, keď sa jazyk lepí na podnebie, málokomu býva do reči. Mňa navyše kvárila nezmyselná ťažoba. Nebolo to nič fyzické, len pocit niečoho nepríjemného. Bŕľala som sa vo svojich pocitoch ako v smetnom koši, prevracala, podrobovala ich dôkladnej analýze, a až keď sme mali jaskyňu nadohľad, začínala som svojím pocitom rozumieť. To, čo sa vo mne usalašilo, som identifikovala ako Strach. Hoci som sa snažila dopátrať pôvodu alebo príčiny, k ničomu to neviedlo. Možno šlo o jeden z tých inštinktívnych pocitov, ktoré ešte nestihla civilizácia celkom zlikvidovať, a ktoré mi dosiaľ žiadna vedecká kapacita nedokázala prijateľne vysvetliť. Jaskyňu som dokonale poznala a pred sebou sme mali bežný pracovný program. Zostúpiť do hĺbky 134 m, v bočnej chodbe nad Rozlámaným dómom rozoberať a vystužiť koncový zával, z ktorého celkom obstojne fučí. V zime sme si overili, že práve tento prievan je dlhohľadaným spojivkom medzi našou jaskyňou a vykopanou sondou hore na planine. Hm,… že by ma mátal ten zával?

Na plošinke pred vchodom sme zhodili náklad a utiahli sa  pod úzky previs. V maličkom fliačiku tieňa sa nás tislo päť a hoci z natlačených, prepotených tiel sálalo teplo, predsa poskytoval akú–takú úľavu.

„Čo dumáš?“ štuchol do mňa Števo. Zrejme sa mu čosi nepozdávalo. Štefan bol veľmi zvláštny tvor. Niekedy som mala pocit, že do človeka vidí, aj keď je mu obrátený chrbtom. Občas sa síce správal ako zver, ale na druhej strane mal neuveriteľne vyvinutý zmysel empatie.

„Dehydrovaná,“ odvetila som úsporne a na dôkaz vytiahla z batohu fľašu s vodou. Mlčky sa prizeral ako pijem, potom aj on vydoloval svoju a plnými dúškami sa nalieval.

„Pivo by sa lepšie kĺzalo dolu krkom,“ mľaskol, ale nikomu sa nechcelo odpovedať. Ochranár Miro vyšklbol z trsu trávy steblo a začal ho systematicky prežúvať. Pozrela som na Jožovu priateľku. Marika mala veľmi svetlú pokožku, takú čo treba stále pred slnkom zakrývať a teraz jej tvár hrala všetkými odtieňmi červenej. Keď brala od Joža fľašku s vodou, triasli sa jej ruky. Načo ju sem ten trpák bral, hromžila som len tak pre seba, lebo mi bolo jasné, že jej zákonite zhnusí všetky jaskyne, jaskyniarov a možno aj kopce, po ktorých sa Jožo tak rád poneviera. Diera otrhancov rozhodne nepatrila k pôsobivým jaskyniam vhodným na exkurzie. Ešte sa jej nedajbože niečo… do šľaka, zas vidím strašidlá.

„Poďme radšej dnu,“ povedala som znechutene. „Aspoň nás trochu schladí.“ Chalani našťastie súhlasili. Iba Števo na mňa civel tým svojím skúmavým pohľadom. Len sám čert vie, čo sa mu preháňalo hlavou.

Navliekli sme sa do jaskyniarských mundúrov a po jednom sa pchali tesným vchodom do klesajúcej  podrvenej chodby. Niesli sme štyri transporťáky a päť žrdí, ktoré si budeme musieť cez úzke miesta všelijako podávať, ale najskôr nás čakal dlhý reber vo vstupnej priepasti. Trochu som si robila starosti o Mariku, ale Jožo tvrdil, že je dobrá, tak som sa snažila tomu veriť.

Skôr ako som sa vtiahla do chodby, ešte raz som prebehla zrakom dolinu. Tatry nebolo cez hustý opar vôbec vidieť. A znova. Ani čo by sa had obtrel o môj žalúdok.

Trvalo nám takmer hodinu, kým sme všetok materiál prepchali úžinami do Hlinenej siene.

„Čí to bol nápad trepať dole papeky…?“ fučal Miro.

„…a batohy,“ doplnil ktosi.

„Bože, chlapi, či sme len sprostí. Mali sme sa ísť radšej kúpať.“

„Alebo do krčmy.“

„V telke dávajú super seriál. Moja babka si ide oči vyplakať.“

„O Márii či Esmeralde?“

„Je tam aspoň dáke porno?“

„Hovno.“

Počúvala som len na pol ucha. Skôr ma potešilo, že som kdesi stratila Strach. Zrejme sa mu do jaskyne nechcelo. Alebo mu došlo, že pod zemou má človek iné starosti, ako zapodievať sa kdejakými emóciami. No aj tak som pre každý prípad podotkla:

„Ten zával… musíme dať pozor. Neznášam kombináciu voľné skaly a hlina.“

„Ešte lepšia je hŕba malých čistých skál,“ uškrnul sa Jožo.  „Stačí len kutáčom pošparhať…“

„…a máš ich na hlave,“ prihodil si Števo.

„Chcelo by to väčšie bloky. Pekne zaklinené.“

„Chcelo by to chodbu bez skál.“

„A s poriadnou výzdobou. Taký hustý les z kvapľov,“ začula som slastný podtón.

„Somár, čo máš z kvapľov? Iba oštaru. Ak sa chceš dostať ďalej, musíš ich poobíjať. Tuto Miro by nám snáď vykrvácal.“

„Nič sa obíjať nebude!“ Miro sa postavil k nadhodenému problému rezolútne, s presvedčením ortodoxného ochranára.

„Čo bojíš, podkopeme popod kvaple tunel. V tunelovaní som majster,“ pichol si Jožo.

„Ty by si fakt dokázal v tej chodbe rozmlátiť kvaple?“ zazrel na Števa ako na vraha.

„Ty by si sa fakt dokázal zvrtnúť kvôli niekoľkým cencúľom, keď vieš, že jaskyňa pokračuje ďalej?“ vrátil mu Štefan horúci zemiak.

„Isto sa nájdu aj iné riešenia.“

„Napríklad?“

„Čo ja viem? Záleží od okolností.“

„Na konkrétne otázky mám rád  konkrétne odpovede.“

Miro zneistel.

Jožo sa na tých dvoch kohútoch výborne bavil, a keď sa Marika trošku naivne spýtala, koľko kvapľov sme museli poobíjať, kým sme dosiahli dno jaskyne, rozrehotal sa na plné ústa.

„Prepáč, Marika, že sa smejem, ale všimla si si cestou sem dáke kvaple?“

„Nie,“ odvetila prekvapene.

„Už sme všetky obili,“ prihodil si ešte Štefan.

„V tejto svinskej jaskyni nenájdeš kúsok sintra, nie to ešte kvapeľ,“ zmierlivo uzavrel Jožo.

„Ale čo ak…?“ nedal sa Miro, lenže publikum už nereagovalo.

„Možno za tým závalom už bude cesta voľná.“

„Možno…“ usmiala som sa.

Na brvne sa sedelo pohodlne a bolo mi fajn. Rada počúvam takéto debaty. Každému z nás je jasné, že ak zával skončí, charakter jaskyne sa nezmení. Opäť samé podrvené dutiny,  bloky, blatnaté meandre, možno stupne, komíny a závaly. Lenže každý jaskyniar má v sebe schované to svoje – Čo ak…?

Po chvíli som sa odlepila od skaly, ktorú som mala za chrbtom. Chladila mi kríže.

„Dobre sa sedí, ale radšej poďme. Najprv musíme poriešiť ten zával.“ Znovu slabučký šelest v mojej telesnej schránke. Alebo to bol iba hlad?

Pod Hlinenou sieňou sa zostupovalo voľnejšie. Klesajúcim meandrom sme pomerne rýchlo dopravili všetok materiál k priepasti, pripli si drevá k sedačke a spustili sa dole. Priepasť sme volali Šachta nad križovatkou, alebo len skrátene Šachta NK. Z dna totiž vybiehali dve paralelne chodby. Jedna, čo sa prudko zarezávala do masívu, zrejme mladšia, poprepájaná menšími stupňami s celoročne aktívnym potôčikom. Končila sifónom, čo bol zároveň najnižším bodom jaskyne.

Tá druhá, vtisnutá do steny o čosi vyššie, mala len nepatrný spád. Bola to nízka sifónovitá chodba, kde sme veľakrát museli ľahnúť na brucho a postojačky sa dalo pohybovať iba na dvoch veľmi krátkych úsekoch. Niekde sa dno šikmo zvažovalo, ale skalný strop aj tieto stupníky priam otrocky kopíroval vo vzdialenosti asi jedného metra. S drevami a batohmi sme sa veru poriadne zapotili. Ústila dosť nelogicky do Rozlámaného dómu a na protiľahlom konci tejto veľkej podrvenej dutiny sa znovu objavila medzi blokmi. Zostúpiť sa dalo ešte pár metrov, potom sa chodba zúžila do neprieleznej štrbiny.

Lenže v Rozlámanom dóme sa nám podarilo vystopovať na vrcholci suťového kužeľa prievan. Problém bol, že vychádzal zo závalu a chodba, dóm, či priestor, z ktorého sa skaly vysypali, nemal jedinú pevnú stenu. Občas sme síce narazili na veľké vzpriečené bloky, ktoré vytvárali akú-takú klenbu, ale zväčša sme drevili výkop v celom profile.

Šli sme za prievanom. Kadiaľ on, tadiaľ my. Za necelý rok tvrdej driny sme zanechali za sebou asi sedem metrov vystuženého tunela, ktorý mierne stúpal. Odrazu sa však prievan zdvihol takmer kolmo dohora. Rozoberať zával priamo nad hlavou je najošemetnejšia robota v jaskyni. Ten, čo pracuje na čelbe, má často nervy napnuté ako špagát na krku obesenca. Štefan sa však vyznal a ak aj mal nejaké nepríjemné pocity, nebolo to na ňom vidieť. Najskôr si prezrel usporiadanie skál, potom opáčil rukou ako držia.

„Nesmieme spraviť veľkú dutinu,“ uvažovala som nahlas. To miesto sa mi vonkoncom nepozdávalo.

„Ako ináč sa chceš dostať kolmo hore?“

Chvíľu som mlčala. Fakt som nevedela, čo povedať. Dutina mohla znamenať veľký zosuv, ale ako ináč sa dostať hore? Z dómu bolo počuť rezanie pílky. Jožo s Mirom chystali hrubú vzperu medzi dve skaly, čo trčali oproti sebe. Rozmýšľala som, prečo sa prievan zrazu zvrtol dohora.

„Možno narazíme na pevnú stenu,“ ozvala som sa neisto.

„Prečo si to myslíš?“

„Len tak hádam. Prievany často prúdia popri stene.“

„Prekonávajú cestu najmenšieho odporu,“ naviazal sa na moju myšlienkovú nitku.

„Tečú ako rieka, a keď narazia na pevnú prekážku, kopírujú ju.“

„Môže to tak byť, aj nemusí. Je to len jedna z mnohých možností.“

„Viem.“

„Táto skala sa zdá pevná,“ poklepal kladivom o balvan nad sebou, „a aj tamto tá naproti drží.“

„Zapáč pajsrom.“

„Už som ju skúšal. Treba najskôr povyberať šotolinu medzi nimi.“

„Dobre.“

Chcela som dodať, aby si dal pozor, ale včas som si zahryzla do jazyka. Sám vedel najlepšie, čo znamená spraviť chybu.

Chalani priniesli drevo a Števo ho kladivom vklinil medzi skaly. Potom začala jednotvárna robota. Vyberanie, špáranie, páčenie skál a transport vyťaženého materiálu do dómu. Trvalo to niekoľko hodín. Svorne sme si podávali vrchovato naložené vedrá a všetko sypali dolu suťoviskom.

„Dáko sa nám prievan pobabral,“  počula som spredu Jožov hlas.

Naozaj, až teraz som si všimla, že akosi pulzuje. Predtým prúdil výrazne jedným smerom.

„A to má byť čo?“ Miro nesúhlasne zavrčal.

„Možno začalo vonku fúkať,“ podotkla som.

„To by musela byť poriadna víchrica.“

„Azda ani nie.“

„Do takej hĺbky ho nemôže pretlačiť.“

„Môže,“ tvrdila som, hoci som mala isté pochybnosti.

Chalani vyliezli z výkopu, sadli sme si na skaly a jedli.

„Čo si myslíš o tom prievane?“ spýtal sa ma Jožo.

„Keď sme sem došli, určite fúkalo proti nám. Musí teda súvisieť s počasím vonku. Asi som krivdila Jurčovičovej rosničke.“

„Komu?“ Miro na mňa vyvalil oči.

„To nič,“ zasmiala som sa. „Pokojne jedz ďalej a nevšímaj si ma.“

Marika vytiahla z Jožovho batohu plechovú krabičku, a keď ju otvorila, až som preglgla naprázdno. Mala ju plnú banánov v čokoláde. Zlaté dievča, hneď ich aj začala rozdávať. Hlavou mi prefrnglo pokorné ospravedlnenie. Na to, že nebola zvyknutá na špinavú drinu pod zemou, sa držala výborne. Ani raz neošomrala ťažké vedro, či skalu.

„Ako keby sme narazili na väčšie balvany,“ ozval sa Števo. „Zdá sa mi, že pomedzi ne vidno škáry. Možno aj čierňavu.“

„Nepreháňaš?“ vypľul naň svoju skepsu Jožo.

„Poďme ešte pošparhať.“

Hneď sa aj zdvihol. Znovu sme sa napchali do vykopanej chodby a pokračovali. Hlina, skaly, drobný štrk. Stále dookola. A odrazu som začala byť strašne nervózna. Strach ma prepadol náhle bez akýchkoľvek sprievodných príznakov. Oprela som sa o výdrevu a snažila sa vzchopiť.

„Čo ti je?“ spýtala sa Marika s obavou.

„Neviem,“ zaklamala som, „to prejde.“

Neprešlo, ale aspoň som sa dokázala ovládať. Prepchala som sa popri chalanoch dopredu až k Štefanovi. Pokúšal sa pajsrom vypáčiť skalu. Hýbala sa.

„Chcem si ten zával obzrieť.“

Vraj, len obzeraj, zavolali ostatní a rýchlo sa spakovali. Šli si do dómu chrbty povystierať. Števo už vypratal nad sebou sieň, že sa v nej dalo stáť. Skaly v strope sa zdali byť pevné.

„Vidíš tú dieru?“ posvietil do škáry medzi ne. „Čosi mi vraví, že tam už je voľný priestor.“

„Možno,“ odvetila som pomaly. „Myslím, že by sme mali na dnes skončiť.“

Neodvetil. Načiahol sa ku skale, s ktorou sa pred chvíľou pasoval, ešte raz ju podoprel pajsrom a vytiahol. Škára sa trochu zväčšila.

„O chvíľu sa tam bude dať napchať hlava.“

Čušala som. Mal pravdu. Zdalo sa, že všetko je v poriadku, len ja som sa cítila pod psa.

„Podlož mi nohu, nazriem tam,“ vyhŕkla som proti svojej vôli aj zdravému rozumu. Zaprela som sa jednou nohou do výdrevy, druhou do jeho kolena. Takto som mala dieru v úrovni hlavy a poriadne ju presvietila. Pohľad ma napodiv uspokojil. Ten nezmyselný Strach razom zmizol. Zasmiala som sa: „Kúúúrnik šopa, za chvíľu sme tam!“

V dóme sa čosi dialo, chalani sa prekrikovali, vzápätí sa dorútil Jožo.

„Voda!“ zreval a keď sme nereagovali, vyprskol: „Vy blbci, rýchlo von, valí sa sem voda!“

Nečakal a hneď sa pchal von. My za ním. V dóme bolo počuť čudný zvuk. Taký, ani nie príliš silný hukot, ale na to, že ticho tohto veľkého priestoru doteraz rušila len občas spadnutá kvapka, to znelo neobvykle a hlavne hrozivo. Miro balil veci, Štefan prebehol suťou k chodbe, hneď nato sa otočil a zrúkol: „Ser na batohy, rýchlo padajme!“

Ešte som zaregistrovala Mirov zúfalý výkrik ohľadne foťáku a na pár sekúnd ostala takmer bez pohybu.  Pohľad na vodu ma doslova paralyzoval.    Strach má rôzne podoby. V tej chvíli som si uvedomila, že môže aj bolieť. To, čo mi pred jaskyňou nesmelo šteklilo vnútornosti, teraz nemilosrdne mliagalo oblasť žalúdka.

Vrútila som sa do chodby za Mirom a ako pes ho štvornožky nasledovala. Voda tu bola vysoká len čosi cez desať čísel, lenže predstava plaziviek a sifónovitých preliačin mi naháňala hrôzu. Vnímala som pohyb za sebou, aj Jožove zúfalé prosby, kým presvedčil Mariku, že si musí do tej studenej vody kľaknúť. Asi zatiaľ nepochopila o čo ide, ale podľa vyľakaných výkrikov jej zrejme veľmi rýchlo došlo.

Úmerne so zužujúcou sa chodbou vody pribúdalo. Už nezáležalo, či idem po kolenách, alebo si do prúdu ľahnem. Miro predo mnou ticho stenal, občas nezmyselne kopal nohami a mne sa zdalo, že sa vlečie neuveriteľne pomaly. Na plné pľúca som naň ziapala, aby sa hýbal, lenže zbytočne. Robil, chudák, čo mohol, no pri jeho mohutnej postave to rýchlejšie nešlo. Joža bolo počuť niekde vzadu, isto mal problémy s Marikou a ja som zrazu zistila, že sa v tej studenej vode potím. V hlave mi stále dookola vírila jediná myšlienka: – aspoň škárku so vzduchom,… aspoň trošku miesta na dýchanie,… aspoň… –

„Do riti!“ V preliačine mi zhasla karbidka. Medzi stropom a hladinou bolo síce dosť miesta, ale Miro rozstrekoval nohami vodu po celom profile. Hrešila som ako pohan. Čelovku nosím zväčša zavesenú na krku, ale práve dnes som ju strčila nevedno prečo pod kombinézu. Vtip bol v tom, že v tejto poondiatej úžine som nemala šancu ju vytiahnuť. Hnev dodá človeku energiu, srd je lepší ako Red Bull, mali by to zakomponovať do nejakej reklamy. Kolotoč v hlave sa mi opäť roztočil: – Kde sú Jožo s Marou?… Nepočujem ich… Bože, čo to tak hučí?… –

Na jednom mieste som musela strčiť hlavu do vody takmer po nos. Miro, čo vypĺňal skoro celý priestor, sa mohol aj utopiť. Konečne sa chodba zdvihla a ja som siahla po čelovke. Na skalnom dne šumeli pereje. Strop bol nízky a ako som sa štverala kaskádami, roztrhla som si o vyčnievajúci brit kombinézu. Ruky som mala celkom skrehnuté. Do mozgu mi neustále narážal hukot odkiaľsi spredu. Moja obrazotvornosť pracovala na plné obrátky. Každú chvíľu som čakala obrovskú prívalovú vlnu, ktorá nás zmetie. Nič také sa pochopiteľne nestalo.

Nad kaskádami sa opäť dalo liezť po kolenách, chodba tu bola široká dva metre a vody, len čo som si zápästie omočila. Hukot sa približoval zo sienky vpredu a odrazu mi bolo všetko jasné. V prietore, kde keď sa človek postavil a nad hlavou mal ešte  takmer tri metre, sa zo stropu liala voda. Trieštila sa o skaly a vtekala do sifónovej chodby. Koľkokrát sme okolo tohto kanála prešli, no dosiaľ z neho nevypadla ani kvapka. To znamená, že sa vonku rozpútalo hotové peklo.

Za sebou som zazrela odlesk asi Marikinej baterky. Odľahlo mi. Pomaly som prešla popod vodopád a bolo mi úplne jedno, že ma zalial od hlavy až k pätám. V suchej chodbe za hučiacou sprchou sa na kamennom dne krčili Štefan s Mirom. Štefan si už stačil povylievať vodu z čižiem, Miro ležal natiahnutý pri stene a zhlboka dýchal. Pretisla som sa za nich a vyčerpane si sadla.

„Keby sme ostali v Rozlámanom dóme, po čase by voda opadla,“ povedala som nezúčastnene, lebo to bolo jediné, čo mi  v tej chvíli prišlo na um.

„Po akom čase…?“ spýtal sa Števo.

Zrazu Miro čosi nezrozumiteľne zavolal, zvrtol sa k stene a začal zvracať. Telo sa mu napínalo v kŕčoch, vydával štekavé zvuky. Tupo som naňho pozerala a rozmýšľala ako dlho sme sa drali vodou. Desať minút? Možno ani nie. Uzavrie voda preliačinu pod kaskádami. Určite nie. Sú sifóny pred nami suché? Dúfam.

Došla Marika s Jožom. V očiach mala hrôzu. Navyše pohľad na Mira v nej uvoľnil hysterický plač. Cítila som sa trápne, pretože vo mne akoby všetky emócie odumreli. Absolútne prázdno. A odrazu Števo len tak ledabolo prehodil: „Nóóó, paráda. Ochranár nám obgrcal jaskyňu.“

Prevalila som sa na brucho a zaborila tvár do rozmočených rukávov. Dúfala som, že sa mi podarí utlmiť v tej chvíli nemiestny  výbuch smiechu, lenže tak, ako nie je možné zabrániť vetru, aby dul, rovnako je nemožné zastaviť tlak z uvoľneného ventilu duševného vypätia. Marikin plač a môj smiech mali veľa spoločného.

Keď nás začala poriadne drviť zima, pobrali sme sa von z jaskyne. Ešte že sme lezecký vercajg nechávali pod priepasťou. Mimochodom, studňou sa valil vodopád, aký som v Diere otrhancov    dosiaľ nezažila. Stálo by za reč zistiť, či aj koncový sifón stúpol, ale nikto nemal chuť ísť obzerať.

Bez batohov sme sa veľmi rýchlo prepchali k povrchu. Ešte pršalo. Cez olovo oblohy však presvitali svetlejšie fľaky. Zem bola pokrytá hrubou vrstvou ľadovcových guliek.

„Aj stromy vyvrátilo,“ ukázal Miro na dva cez seba prevalené smreky. Keď som sa lepšie rozhliadla, narátala som ich viac.

„Vieš, ako sa cítim?“ zvrtla som hlavu k Števovi.

„Viem. Ako človek, čo sa bojí sadnúť do lietadla, preto radšej cestuje vlakom. Lietadlo šťastne pristálo, ale vlak sa vykoľajil.“

Ohúrene som naň hľadela. Akosi nasilu sa usmieval. „Čakala si prúser v závale.“

„Ako vieš?“

„Aj mňa čosi šteklilo.“

„Odteraz budem viac dôverovať svojím inštinktom.“

„Nebudeš.“

Pozrela som mu s otázkou do očí.

„Pretože človek sa naučil potláčať všetko, čo si nedokáže racionálne vysvetliť.“

Mlčala som.

„Prečo si šla do jaskyne, keď si mala Strach?“

„Aby som sa presvedčila, že bol neopodstatnený.“

„A nabudúce? Čo dnešná skúsenosť?“

Váhala som, ale Štefan akoby do mňa videl skrz-naskrz. A možno len nazeral do svojho vlastného hrnca.

„Máš pravdu,“ odvetila som pomaly. „S tou vodou,… asi to bola len náhoda.“

„Veríš tomu?“

„Nie.“

„Teda…?“

„Akonáhle pripustíš, aby nad tebou vyhral, už sa ho nezbavíš.“

„Zvlášť, keď naň nemáš žiadne racionálne vysvetlenie,“ skrútil kútiky do ironického úškľabku.

 

Foto: Elena Hipmanová