Predstavenie na podvečernej oblohe, ktoré ma nikdy neprestane fascinovať. Farby, o ktorých podaktorí tvrdia, že sú gýč, napĺňajú pohár môjho vzťahu k prírode úctou a nadšením až po samý okraj, lebo človek by nikdy nič krajšie a úchvatnejšie nedokázal stvoriť ani vymyslieť.

Predkladám vám niekoľko obrazov zapadajúceho slnka, ktoré som vyfotila na svojich potulkách.

Podvečer vdychujem vôňu sena

Podvečer akoby ostala som nemá

Podvečer myslím na prvý dotyk muža

Podvečer akoby nebo sfarbila ruža

Podvečer nevnímam v uliciach hluk a rev

Podvečer akoby vtáci zintenzívnili spev

 

V súmraku kráčame lesom, trávou, plážou i horami

S čistotou myšlienok sledujem ohnivú guľu pred nami

Odetá v žiarivej vlečke skláňa sa k obzoru

Čo cítim v duši? Výzvu?… Nie, pokoru

Zo  Zvolenskej  SlatinyNad Dovalovom – Liptov

Dovalovksé poliaRozlúčka s vlčími makmiLajštroch v Nízkych TatráchNad ČertovicouŠtiavnické vrchyGeoparkLiptovská Kokava

Dereše – Nízke Tatry

Liptovská Mara

Podpoľanie Melichova skalaPri KežmarkuOstrov Oland – Švédsko

Pokoj rušil len škrekot vodných vtákov a vlny prílivuPolnočné slnko za polárnym kruhom – LofotyNezapadloJazero Superior – KanadaBiela púšť v Novom MexikuKrása na obyčajnom parkovisku. Bola som jediná kto stál so zaklonenou hlavou

Od západu k východu

Keď sa slnko definitívne uloží za obzor, predá stráž nad Zemou mesiacu

 

Foto: Elena Hipmanová