Predstavenie na podvečernej oblohe, ktoré ma nikdy neprestane fascinovať. Farby, o ktorých podaktorí tvrdia, že sú gýč, napĺňajú pohár môjho vzťahu k prírode úctou a nadšením až po samý okraj, lebo človek by nikdy nič krajšie a úchvatnejšie nedokázal stvoriť ani vymyslieť.
Predkladám vám niekoľko obrazov zapadajúceho slnka, ktoré som vyfotila na svojich potulkách.
Podvečer vdychujem vôňu sena
Podvečer akoby ostala som nemá
Podvečer myslím na prvý dotyk muža
Podvečer akoby nebo sfarbila ruža
Podvečer nevnímam v uliciach hluk a rev
Podvečer akoby vtáci zintenzívnili spev
V súmraku kráčame lesom, trávou, plážou i horami
S čistotou myšlienok sledujem ohnivú guľu pred nami
Odetá v žiarivej vlečke skláňa sa k obzoru
Čo cítim v duši? Výzvu?… Nie, pokoru
Zo Zvolenskej Slatiny
Nad Dovalovom – Liptov
Dovalovksé polia
Rozlúčka s vlčími makmi
Lajštroch v Nízkych Tatrách
Nad Čertovicou
Štiavnické vrchy
Geopark
Liptovská Kokava
Dereše – Nízke Tatry
Liptovská Mara
Podpoľanie
Melichova skala
Pri Kežmarku
Ostrov Oland – Švédsko
Pokoj rušil len škrekot vodných vtákov a vlny prílivu
Polnočné slnko za polárnym kruhom – Lofoty
Nezapadlo
Jazero Superior – Kanada
Biela púšť v Novom Mexiku
Krása na obyčajnom parkovisku. Bola som jediná kto stál so zaklonenou hlavou
Od západu k východu
Keď sa slnko definitívne uloží za obzor, predá stráž nad Zemou mesiacu
Foto: Elena Hipmanová
Nádherné fotky! Mám rada pohľady na zaujímavú oblohu. Len na tú šedú beztvarú masu sa nerada pozerám. Práve dnes je taká u nás 🙁
Ďakujem.