Historky starého Ondriša, to bolo to posledné, čo si Paľo želal, počúvať. Znechutene odpľul do ohňa, chvíľku rozmýšľal, že rečníka niečím pribrzdí, ale napokon len namosúrene hľadel na Jožovu škvariacu sa slaninu.
„…nebou by som sa púšťau do tej roboty, ale mladí ma nahuckali. Vraj sa dneskaj šicke jaskyne misia pozamkýnať, tak ideme zahasprúvať aj tu našu. Reku, načo to? Kto by nám jaskyňu kceu zjať? No mladí na mňa hľadia ak na sprostýho, tak radšej čuším…“
„Veru, čuš radšej, chumaj starý, ak som túto rozprávku nepočul stokrát, tak ani raz.“
„A čo si žabu zjeu, že ťa tak vnútornosti tlačia, ha? Tebe nevyprávam. Toť, mladí ešte nepočuli.“
„Všetci ju už naspamäť poznajú. Si ako obohraná platňa.“ Pohľadom blysol na Ondrišovu mastnú bradu a zlostil, že sa zastarel. Teraz už starého nič nezastaví. A ako na zlosť mu ešte aj špekačka spadla do ohňa.“
„Paľo to nerád počúva,“ uškrnul sa Ondriš, „lebo sme ho do tej jaskyne skoro zamurovali. Tak vtedy ziapau, až kvaple opadali.“
„Netrep, ty si sa zamuroval. Opití ste boli ako cepy.“
„Svätá pravda. Mišo Bradovie, keď nemohou kerovať, aspoň pálenô doniesou. Veď mau z čoho. Slivkou sa mu neúrekom urodilo.“
„Skráť to, Ondriš, treba nám ísť kopať!“
„ Od horára sme koňa požičali aj s vozom, ale nám dau iba toho krpatýho a vraj bohu uchovaj ho z očú pustiť. Nuž, lepší krpáň vo voze ako chlapi v postrojoch. Ináč by sme sami miseli ciment zvláčať. Ja som ešte doske zo šopy pozhadzuvau a Pišta dagde bľachu vykutrau, vraj na nej budeme ciment miešať. Nie je sprostý, aj vo svete bou, iba keľňu ešte v ruke netrímau. To bolo hnedká vidieť. Prehadzúvali s Mišom ciment a aby bou mastný, Mišo ho okrstiu slivovicou a tutoka, Paľo doň našťau.“
„Myslím, že stačilo, poďme robiť, chlapi!“
„Ešte som nezjeu, vytrím!“
Paľo si vložil do širokých úst posledný kus údeniny, nôž obtrel o špinavý sveter. Nepokojnými prstami trhal striedku chleba. Malými očkami sa zastavil na vážnom profile Jozefa. Odvtedy, čo zložili lopaty a prisadli k ohňu neprehovoril. Vŕtalo mu v hlave, prečo prišli kopať práve dnes. Za posledné tri roky sa v sonde veľmi nepretrhli. Výkop volali Jožova diera, ale už sa tu dlho neukázal. Nuž, pomyslel si zlomyseľne, chlap čo má mladú frajerku, inakšie jaskyne objavuje. Ale načo priviedol tých dvoch lesníkov zo správy? Že by dačo šípil? Nos má na jaskyne, to sa mu musí nechať.“
„…no a ten dengľoš poďobaný mau zrazu guráže za troch. A čím menej bolo slivovice, tým viac sa chlapiu. On murovau od vonkaj a ja oddnukaj a mladí skaly máčali. Iba keď sa mi za chrbtom taký rev ozvau, dobre že som klince nepreglgou. A to tutoká, Paľo s Jožom, do nás, vraj vy somári sprostí, gde dáte dvere. Prisámvačku, že sme na dverce zabudli. Miseli sme dieru vybúrať a robiť odznove.“
Paľo si všimol, že sa Jozef usmieva. Nuž, vtedy to na smiech nebolo. Šli spolu pozrieť na koniec jaskyne, či výdreva vydržala, a kým sa vrátili, tak tí opilci potiahli murovku skoro ku stropu.
„Takí sme tam boli zamurovaní, ak nehodnie diovky v hradnom múre.“
Jozef sa náhle postavil, povystieral si chrbát a zašiel k neďalekému kríku. Paľo sa díval na jeho chrbát, až kým sa neotočil zapínajúc gombíky. Tváril sa ako spokojný medveď po dobrej žranici. Zrazu naisto vedel, že objav majú na dosah ruky.
Lenže v ten deň postúpili už iba o pol metra. Narazili na skaly a tak sa takmer do západu slnka morili s výdrevou.
„Poďme domov,“ pretiahol si Jožo chrbát. „ Na dnes stačilo.“
Dvaja lesníci sa hneď pobrali k pahrebe a starý Ondriš začal šúchať čakan o trávu. Iba Paľovi sa akosi nechcelo z diery.
„Hybaj von, Paľo, nič tam teraz nenahľadíš. Ešte sa nám treba zo dva metre zakopať.“
„Dva metre vravíš? Ako vieš? Možno pol a možno desať?“
„Možno.“
„Tak čo vravíš, že dva?“
„Dáky si dneskaj zádrapčivý,“ zakričal Ondriš.
„Mudrlant,“ šomral, ale škriabal sa z diery. Slnko sa plahočilo nad okrajom hory. Spýtavo pozrel na Joža.
„Zajtra čo, prídeme?“
„Mali by sme.“
„V nedeľu aj Pán náš na nebesiach oddychúvau,“ zvolal Ondriš a vytriadsal si hlinu z vlasov.
„Možno na nebesiach a možno v krčme,“ ozval sa jeden z lesníkov, ale Ondriš sa po ňom zahnal čakanom.
„Nerúhaj sa ciciak!“
„Teda zajtra,“ potvrdil Jozef.
Paľo nie a nie zaspať. Každou minútou, čo odkrajovala z noci bol nervóznejší. Napätie sa mu rozliezalo pod kožou ako mravce. Pokúšal sa aspoň o bezmyšlienkový pokoj, ale nedarilo sa. Sonda pod Baranovou skalou ho omínala ako zhnisaný palec. Jozef dačo šípi, len kde nabral toľkú istotu? Vraj dva metre? Odkiaľ zrazu vykúmakl tie dva metre? Vedel, že nezaspí. Vstal ticho z postele, aby nezobudil ženu a po špičkách vyšiel z izby. Chvíľu sa bezcieľne ponevieral po kuchyni, ale od chvíle ako vykĺzol z teplej periny, podvedome vedel, čo urobí. Obliekol sa, do batoha hodil ešte vlhké montérky i karbidku a asi o hodinu stál pred sondou.
Zvedavo si obzeral zaklinené bloky. Zával, to bola vždy Jožova parketa, málokedy pustil Paľa na čelbu. Vraj, so závalom sa musíš pokonať ako s milenkou. S citom. Inak sa on pokoná s tebou. Akoby sám nevedel. Veď už nejeden rozobrali. Ibaže túto prekliatu dieru objavil Jozef. Kopali v nej spoločne, to hej, lenže Jožo vždy ťahal prvé husle. Spoza výdrevy vytiahol zastrčený pajser a vsunul medzi zaklinené bloky. Ani sa nepohli a tak začal špárať okolo nich a vyberať drobný štrk.
V ten večer nebolo Jozefovi skutočne do reči. Zub, ktorý ho už druhý deň omínal v ústach začal bolieť. Nepomohla ani trojročná slivovica.
„Si tvrdohlavejší ako osol!“
„Nemal som kedy.“
„Viem, jaskyne sú prednejšie ako zubár.“
„Načo toľký sarkazmus, Sylva?“
„Chceš analgetiká?“
Pokrútil hlavou.
„Teda si sa rozhodol trpieť.“ Opäť zacítil v jej hlase nádych posmechu.
„Poď sem,“ povedal ticho. Natiahol ruku a počkal, až vkĺzla do kresla, primkla sa tesnejšie k nemu. Mal rád jej prieky, mal rád jej ironické posmešky, mal rád búrky, pri ktorých sa triasla zem. Jediné čo ho dráždilo bol fakt, že je takmer o dvadsať rokov starší. Tušil, že raz sa vyberie svojou cestou.
„Myslím, že bolenie zuba nie je jediný mrak, čo ťa kvári.“
Zamyslene pokrútil hlavou. „Mýliš sa. Všetko je v poriadku. Onedlho sme tam.“
„Oh, ja o rozpoložení tvojej duše a ty o jaskyni.“
„Čo chceš počuť?“
„Predsa o jaskyni, prečo sa tak hlúpo pýtaš,“ odvetila vážne, ale v očiach mala smiech. Zamračil sa. Boľavé líce si oprel o jej plece.
„Myslel som, že táto sonda prievanovo súvisí len s Jaskyňou zlodejov. Po vlaňajšom pokuse s merkaptanom som na inú alternatívu ani nepomyslel. Pred týždňom sme v Zlodejskej zatopili sifón. Intenzita prievanu sa v sonde okamžite zvýšila. Fučalo ti tam, až drobné zrnká piesku poletovali vzduchom. Niekde nad Jaskyňou zlodejov musí byť ďalší vchod. V zime ho začneme hľadať.
„Čo na to Paľo?“
„Ešte som mu nepovedal.“
„Prečo?“
Zaváhal. „V poslednej dobe je dáky divný.“
„Hm, Paľo? Dosť pribral. Možno je chorý.“
„Skôr zlenivel. Zajtra mu to poviem.“
Prečo vlastne Paľovi nepovedal o pokuse? Nevedel. Len v jeho podvedomí čosi zrazu zatiahlo za brzdiacu páku. Už to nebol Paľo ako kedysi. Čosi sa zmenilo.
Ráno mal líce spuchnuté až k oku a zub neznesiteľne bolel. Zavolal chlapom, že príde neskôr. Sylvia ho odviezla na pohotovosť.
„To ste kedy stihli nakopať?“ čudoval sa, keď na skládke pred sondou zbadal hŕbu nových skál
„Tutoká, Paľovi sa sen zamariu, že za tým kamením isto dáky poklad nájde. Ešte som ho nevideu toľme sa obracať.“
„Vari spávať nemôžeš?“ uškrnul sa Jozef. „Ako to vyzerá?“
„Fučí aj zdola, aj spredu.“
„Spredu viac.“
„Mne sa zdalo, že zdola.“
„Nie, hlavný prievan ide dopredu. Skôr by som povedal, že mierne stúpa. Overil som si to minulý týždeň.“
„Bol si tu?“ Paľove malé očká sa zavŕtali do Jožovej tváre.
„V sobotu sme zatopili Veterný sifón. Hádaj čo sa stalo.“
„Ako mám vedieť?“ fľochol podráždene na Jozefa.
„Namiesto toho, aby prestalo duť, sa prievan zväčšil. Jaskyňa zlodejov sa zrejme napája na nejaký väčší systém, čo má vchod kdesi hore. Musí byť vyššie ako naša sonda.“
„No, Bohuprisám,“ zatiahol Ondriš, „to sa kceš prekopať až hen tam dagde hore?“
„ Také jednoducho to nebude, Ondriš,“ zasmial sa Jozef.
„Si ty ale líška s fištrónom. Aj mi divnô bolo, že si starýho harcovníka do zbrane povolau. Peknô od teba. Ej, teraz budem kopať ak šľak. A ty čo gániš, gamby odúvaš?“ Drgol do Paľa.
„Mal nám povedať, že ide do Zlodejskej zatápať,“ odsekol.
„A šiou by si? Nešiou. Veď by si sa ani neprepchau. A kedy si sa naposled žinkou do dzury spúšťau, ha? Vytrím, objavíme jaskyňu odspodku a aj ja dnukaj nakuknem.“
Jozefovi pošklbávalo kútikom. Starý Ondriš sa tešil ako dieťa a radosťou nakazil ostatných. Zdalo sa , že aj Paľovi sa nálada zlepšila. Chlapi sa nanovo pustili do roboty, no v ten deň skončili skôr. Zas bolo treba dreviť.
„Nemáme drúky. Cez týždeň dačo nahotovíme a ty Ondrieš, by si ich mohol prísť ponatierať.“
„Ak mi kúpiš magľajzu, tak ponatieram.“
Vraj dva metre, hrešil v duchu Paľo. To si len z prsta vycical. Boha mu, tak oni sifón zatopili. Prečo mi včera nič nepovedal? Nechce sa deliť, sviniar. Paľo sa opieral o čakan a zrazu si uvedomil, že Jožovi závidí. Až ho v hrudnom koši zabolelo. Kurva, má ten chlap šťastie. Za posledných päť rokov objavil tri veľké jaskyne, so ženou sa rozviedol a po svete si cestuje. Ľudia v dedine ho úctivo zdravia a to ešte nemá ani 47 rokov. Boha mu, zaťal zlostne päste. Ešte aj tá mladá právnička sa doň zbláznila.
Jozef sa skúmavo zahľadel na Paľa. „Čo je s tebou? Ideš, či nejdeš s nami?“
„Kde?“ spýtal sa prekvapene, lebo si uvedomili, že bol chvíľu mimo.
„No gde, gde,“ škeril sa Ondriš. „toť do krčmy. Veď sa nám hneď pod nosom jaskyňa otvára. Treba ju zapiť.“
„Ešte ju nemáme,“ riekol vyhýbavo, ale šiel.
O týždeň vystužili výkop výdrevou. Trvalo takmer celú sobotu, kým, spevnili strop. Do ečera ešte vytiahli niekoľko skál a vedier plných sypkej hliny.
„Všimol si si prievan?“ otočil sa Jozef k Paľovi.
„Hej, zdá sa, že zosilnel. Už dlhšie ho sledujem.“
„Asi sme mu uvoľnili cestu.“
„Hm, to znamená…“
„Presne tak. Aj ja si to myslím. Pozri, narazili sme na väčšie bloky a medzi nimi aj väčšie dutiny. Azda je to štopeľ, čo držal sutinu. Zarev na tých vzadu, nech nám prinesú vŕtačku.“
„Teda pokračujeme?“
„Len porozbíjam skaly. Zajtra budeme mať ľahšiu robotu.“
„Myslíš, že zajtra už…?“
Jozef len mykol plecom, ale Paľovi neunikol veselý záblesk v očiach.
Ležal pohltený teplom Sylviinho tela, ale myšlienkami pri sonde. Cítil pod kožou známe napätie. Rozumel mu, poznal ten pocit, vedel, čo znamená. Pragmatická časť mozgu nabádala k prezieravému pokoju – väčšie bloky nemusia nič znamenať, ale radar v jeho tele čosi zachytil. Jaskyniar sa po rokoch strávených pod zemou stáva citlivým na nepatrné náznaky i zmeny a Jozef svojmu jaskyniarskemu inštinktu dôveroval.
„Nespíš?“ začul tichý hlas.
„Sylvia, poď zajtra kopať s nami.“
„Ty dačo šípiš.“
„Azda. Mám pocit, že mi to prúdi žilami.“
Zacítil ako mu prstami prechádza po tele, akoby hľadala zdroj jeho napätia.
„Dobre, pôjdem. Hoci som poverčivá.“
„V čom spočíva tvoja poverčivosť?“
„Mohla by som trebárs, odplašiť šťastie, ktoré by sa rado na teba usmialo.“ Vystrúhala grimasu a Jozef si schoval tvár v jej ryšavých vlasoch. O šťastí, ktoré sa naň usmievalo vedel svoje.
Paľovi večera nechutila. Pozoroval ženu ako sa motá v kuchyni a zdalo sa mu, že kým vytiahne z chladničky jeho pivo, spraví neuveriteľné množstvo neúčelných pohybov.
„Čo na mňa tak hľadíš?“ V hlase zachytil zádrapčivosť, preto radšej odvrátil pohľad.
„Pivo nechcem, idem trochu von.“
„Teraz? Veď si bol von celý deň!“
„No a? To sa nemôžem ani čerstvého vzduchu nadýchať?“
„V krčme sa ho nenadýchaš.“
„Kto vraví, že idem do krčmy?“ Vstal a rýchlo prešiel k dverám. Ešte v chodbe počul záplavu slov, ale jeho sa nedotýkali. Chvíľu zvažoval, že skutočne zájde do krčmy, lenže s istotou vedel, že by tam narazil na Ondriša a ten si zaručene pustil hubu na špacír. Nedajbože už objav zapíja, ožran starý.
Šiel bezcieľne chodníkom poza záhrady, nesúc na pleciach ťarchu závisti, čo sa v ňom za posledné mesiace nakopila. Ako stúpal do kopca, emócie v ňom kvasili a zahusťovali sa, zoskupovali ako šík vojska proti nepriateľovi. Čosi mu vravelo, že zajtra do jaskyne preniknú. Zaiste aj Jožo tak cíti. Jozef. Už len to meno mu dokázalo rozprúdiť krv. Napíše o objave článkov ako čačiny. Zase zhrabne všetku slávu. Možno aj z televízie prídu. Koho bude zaujímať, že tam s Ondrišom drhli ako kone. Od začiatku to bola Jožova diera. Jožo bude na čelbe, Jožo prelezie prvý dnu. Boha, či len majú niektorí ľudia šťastie. Zlostne kopol do skaly, počul ako sa skotúľala dolu. Šľak aby to! Keby ho na dáky čas do špitáľa zavreli…lenže Jožo je zdravý ako ryba a opatrný jak starý potkan. Hm, keby tak na pár dní Joža odstavil… Ibaže, to by mu musel do toho špitáľa trochu pomôcť.
Zastal a zhlboka sa nadýchol. Smer myšlienkových cestičiek mu na chvíľu vzal dych. Pri predstave, kam až vo svojej nenávisti dospel, sa zháčil. Zaliala ho horúčava a rukou si zotrel spotené čelo. Lenže ako to narafičiť, aby Joža nezahlušil? Veď nech je ako chce, Jožo je predsa len kamarát, jaskyniar ako on a spolu sa dačo po jaskyniach už nachodili.
Ušľachtilé myšlienky však nemali v Paľovej mysli dlhého trvania. Ak Jozefa nezastaví, je isté, že zajtra objaví ďalšiu jaskyňu. Veď ho nemusí hneď prizabiť, stačila by menšia zlomeninka. Mal by dačo spraviť s výdrevou. Kurva, že mu to hneď neprišlo na um. Opäť sa mu rozbúchalo srdce. Zvrtol sa a rýchlym krokom zamieril domov.
„Ale si si peknýho miništranta došikúvau,“ doberal si Ondriš Jozefa. V úzkej chodbe potľapkal Sylvu po zadku. Kopla ho do kolena. Potešilo ju, že napriek stiesnenému priestoru trafila.
„A dohánu si priniesla starýmu jaskyniarovi?“
„Netreba vám dohán, pľúca vám zasviní.“
„Neboj, diouka moja, tie už inšie zažili.“
Jozef práve kladivom rozbíjal kus rozstreleného bloku.
„Ondriš, kde si stvrdol? Pozri, čo je tu naváľaných skál. Nestíhame. A kde je Paľo? Dnes sa do diery veľmi netlačí?“ Nahrnul k starému jaskyniarovi rozdrvené skaly.
„Silnejší lampáš som hľadau. Reku, nag dačo vidím v tej novej jaskyni. A či ju už cítiš?“
„Dačo sa rysuje. Či jaskyňa….uvidíme.“
„No, pusť ma diouka dopredu. Ty môžeš skaly kvačkať na háčik a Paľo s mendíkmi nag ťahá ak čert, bo od teraz pôjde robota zhurta.“
„Len nech vás do krížov nesekne,“ uškrnula sa zlomyseľne.
„Pozri ju, akô papuľnatô. Nezaprie fiškáľsky jazyk.“
Jozef ich nepočúval. Ležiac na bruchu, páčil kameň v dutine pred sebou, chvíľu sa mordoval, odrazu skalu zvrtlo a on počul, ako sa pregúľala na druhú stranu, niekde do voľnejšieho priestoru. Objavil sa tmavý priechod. Mal pocit, že v ňom vibruje každý nerv. Vyšpáral z otvoru ešte niekoľko skál, všetko prehádzal na druhú stranu. Potom si ľahol na chrbát a kladivom odskúšal pevnosť zaklinených blokov nad sebou.
„Niečo sa tu ukazuje, idem pozrieť,“ zavolal Ondrišovi a opatrne sa pretisol do dutiny. Plazil sa popri pevnej stene, Z pravej strany sa o ňu opieral veľký plochý kameň. Vytvoril tak ničím nezahataný priechod, ktorý sa pozvoľna zväčšil. Kam až dosvietil, pokračovala voľná chodba, nikde žiadna prekážka. Ostal ležať na kameňoch a cítil sa ako v extáze. Pomyslel si, že tomuto krátkemu, prchavému okamžiku pred vstupom do neznáma sa vyrovná len vzrušenie v náručí ženy. Chcel ho prežívať čo najdlhšie, vychutnávať každou bunkou tela. Odzadu začul Ondrišove volanie. Usmial sa. Starý jaskyniar si zaslúži viac ako ťahať skaly v závese. Preplazil sa von.
„Tak vrau, čo si videu?“
„Ondriš, vravel si, že máš silný lampáš.“
„Mám, prismvačku, na tri tučnie baterke.“
„Je tvoja. Môžeš ísť skúmať.“
„To ako ja?“ neisto zatiahol.
„No a? Hádam len nemáš strach? Toto sú posledné skaly, Ďalej je cesta voľná.“
Starý Ondriš vytiahol spoza montérok silnú baterku a zapálil. Lúč svetla sa trochu chvel.
„Ja som to vedeu. Tešiu som sa ak malý fagan.“
Jozef vycúval k širšiemu miestu za výdrevou a pustil Ondriša pred seba. Pozoroval, ako sa stenajúc derie dopredu, až jeho podrážky čižiem zmizli za ohybom. Za chrbtom začul Sylviu. Zvrtol sa a pevne ju k sebe pritiahol. „Sme tam.“
Po hodnej chvíli znovu uvidel Ondrišove čižmy. Nemotorne sa pospiatky súkal von.
„Doľava s nohami! Musíš sa zvrtnúť a ohnúť kolená.“
Ondriš fučiac zasunul špicu čižmy do výdrevy, chcel sa pritiahnuť a Jozef si hrôzu nasledujúcej chvíle uvedomil skôr, ako začul praskot dreva. Bočná vzpera sa nečakane vychýlila, tlak kamenia zhora prelomil stropné brvno. Ondriš nestihol ani vykríknuť. Keď konečne vytiahli starého jaskyniara von, navôkol už postávali zvedavci a sanitka. Slnečné svetlo a možno aj bolesť prebrali Ondriša z milosrdného bezvedomia.
„Videu som ju,“ zašepkal ticho a chytil Jozefovi ruku. Oči mu zasvietili vzrušením. „Samie štromple, visiake…aj bakule od zeme… bielie ak sňah… Božinku, tá ti je krásna… báu som sa ísť ďalej…“
„Nabudúce pôjdeme spolu. Počkám na teba,“ pretisol Jozef cez stisnuté hrdlo. Ondriš len pokrútil hlavou.
„Videu som ju…“ Boli to posledné slová čo jaskyniar vyriekol.
Jozef hľadal pohľadom Paľa. Nechápal, ako sa mohol v takejto chvíli vypariť. Uvidel ho schúleného v tieni smreka. Niečo v jeho uhýbavom pohľade a zhrbených pleciach prebudilo v Jozefovi strašnú vlnu podozrenia. Pomaly kráčal k Paľovi a ten akoby sa pod jeho pohľadom scvrkával. Odrazu mal pred očami ľudskú trosku, nemusel sa na nič pýtať. Zaťal päste a snažil sa zo všetkých síl ovládnuť. Pozoroval muža, o ktorom si ešte donedávna myslel, že je jeho priateľ a napadlo mu, akú obrovskú deštrukčnú silu môže mať úspech na človeka posadnutého závisťou.
Foto: Elena Hipmanová