Cestou na juh sme preskúmali nejednu dolinu. Skjomdalen bola hneď jedna z prvých a patrí ku krásam, ktoré by bola škoda obísť. Dolinu vypĺňa hlboký a široký fjord. Na noc sme zastavili asi 5 km pred mestečkom Skjomenbotn. Už cestou, ľavým brehom fjordu nás upútal oblý monolit, trčiaci takmer z vody. Rozhodli sme sa, že ráno sa naň pozrieme zblízka. Kopec, na ktorý sme začali stúpať bol neuveriteľný. Pripomínal kopu betónu, vyliatu na jedno miesto. Strmé svahy padajú do mora, kde tu síce v štrbinách vyrastá tráva, machy aj chudobné borovice s brezami pripomínajúce bonsaje , ale jeho hladké steny ohladené tonami ľadu, dosiaľ nenarušila žiadna erózia. Na miernejších sklonoch ležia roztrúsené oblé balvany, ako ich tam pred tisícročiami ľadovec zanechal.
Fjord v doline Skjomdalen a hladké kopce obrúsené ľadovou masou
Nočné slnko na pobreží fjordu
Vo vyhladených kameňoch sa uchytili borovice a sem tam nejaká breza
Kopce ako vymodelované z betónu
Strmé zrázy padajú do vody a pod hladinou pokračujú stále hlbšie a hlbšie
Z výšky 795 m je krásny výhľad na 1744 m vysoký Frostisen s ľadovcovou čapicou. Tu na severe začínajú ľadovce od nadmorskej výšky asi 1600 m. Smerom na juh sa hranica ľadu posúva, ale záleží či vrchy stoja osamotené, alebo sú súčasťou vyššieho horstva. Frostisen stojí z pravej strany fjordu, sám, ako strážca morských ciest. Cestou nadol sme využili ponuku žulových kadí, plných čistej, nie veľmi prehriatej vody. Boli sme čistí, ale zahriať sme sa museli rezkou chôdzou nadol.
Celý deň máme pred očami krásny výhľad na 1744 m vysoký Frostisen s ľadovcovou čapicou.
Fjord v údolí Skjomdalen
Bludné kamene, ktoré tu zanechal ľadovec
Vaňa, v ktorej sme sa cestou dole vykúpali. Voda čertovsky studená
V čele fjordu osada Skjomenbotn
Vrch okrúhliaku vo výške 795 m
Pohľady zhora
Breza
Vody vytekajúce zo štrbín pomaly, ale systematicky začínajú modelovať tvrdú, nepoddajnú žulu
Cez Tysfjord z mesta Skarberget do Bognes sme sa previezli kompou a pokračovali až do doliny Junkerdalen, ktorá je zároveň prírodnou rezerváciou. V informačnom centre v nadmorskej výške 149 m sme zistili predpoveď počasia. Veľmi nás nepotešila. Napriek tomu sme ráno vyrazili zle značenou turistickou cestičkou k 1559 m vysokému vrchu Solvägtind. Viedla nízkym porastom stromov, popri turistickej chate, ktorá je samoobslužná a veľmi útulná. V turistickom centre sme si vzali nejakú mapu, ale podobala sa skôr hlavolamu ako mape. Na holých planinách nad lesom sme v hmle stretli turistky, ktoré zodpovedne blúdili napriek GPS. Nakoniec sa rozhodli pre cestu, ktorú sme si zvolili my. Vyšliapaný chodník sme pri jazerách opustili a vydali sa, ignorujúc mapu, kolmo hore, lebo tak spravili aj ľudkovia pred nami. Stále sa okolo nás vinuli chuchvalce mrakov, ktoré sa len občas roztrhli, zrejme aby sme sa mohli trochu zorientovať. Prechádzali sme ľadovcovým ohlazmi na pevnej žule s ryhami po trení, ani čo by ich masa ľadu vyryla do masla. Občas sme nachádzali veľké kusy obrúseného kremeňa, ktoré sa do diaľky beleli ako snehové fliačiky prilepené na skale. V hmle sme došli až do sedla Ovre Trektvan 1290 m a odtiaľ sutinou priamo na vrchol. Mraky sa roztrhli až hore. Bolo to ako dar z nebies. Odmena za dlhý výstup v podobe nádherných výhľadov na, planiny, jazerá aj okolité kopce vynárajúce sa z hmly. A veľké, modré jazero Solvagvanet, pripomínajúce detskú nohu, hlboko pod nami v zelenom koberci trávy. Hmla a celkom rozplynula.
Naprieč fjordami premávajú kompy. Je to jednoduchšie, ako obchádzka desiatky a viac kilometrov
Dolina Junkerdalen. To sme ešte netušili, že na druhý deň budeme stáť na vrchole tohoto špiciaku
Blúdenie v hmle, ktorá sa na šťastie občas rozostúpila
Neskutočne drzé ovce, čo nám v jednom kuse obhrýzali turistické palice a somrovali dáku maškrtku
Jazerá pod Solvägtind.
Ľadovcom vybrúsený kremeň
Vrchol strácajúci sa v hmle
1559 m vysoký vrch Solvägtind. Hmla sa roztrhla, chuchvalce mrakov sa kúpu v slnečnej žiare
Pohľady z výšky 1559 m. Dolina Junkerdalen je o 1400 m nižšie
Rozdrvený kopec nad sedlom Ovre Trektvan a plesom s rovnakým názvom
Vrchol konečne bez hmly
Modré jazero Solvagvane
Míňame množstvo jazier, ktoré sme cestou hore pre hmlu nevideli. Na ich okrajoch stanovali turisti. Nikto nikoho nenaháňal, nič nezakazoval. Nóri vedia, že ich národné parky a príroda sú posvätné. Za celý čas nášho putovania sme nenašli jediný odhodený papierik
Môj cestovateľský denník a mapa, podľa ktorej sme sa orientovali. Je k dispozícii z prospektu v turistickom centre
Ráno sme opustili Junkerdal Nacional park a vyviezli sa na planinu vo výške 679 m. Okamžite sa nám zapáčila. V diaľke sa rysovali kopce so zbytkami snehu a planina veľmi pozvoľna stúpala smerom k hrebeňu. Bol pekný deň, svietilo slniečko, tak sme šli k ľadovcu, ktorý sa nám nezdal až tak ďaleko, že si tie kopčeky pozrieme z blízka. Viac ako 3 hodiny sme šliapali nízkymi kriačinami, pomedzi plieska, cez šutroviská, hľadali priechody v mokradiach a kopce akoby pred nami ustupovali. Okolo poludnia sa začali ozývať po okolí búrky a kopce sa ani za nič nechceli priblížiť. Ľadovec bol stále asi hodinu cesty pred nami, tak sme sa naň vykašľali. Sprevádzaní hrmotom z oblohy sme sa pomaly vracali. Ale bol to úžasne pohodový deň. V pliesku okolo 1000 m n.m. sme sa vykúpali a zaplávali si. Voda bola neuverieteľne teplá, musela mať viac ako 20 °C. Teplé boli aj potoky, ktoré sme križovali. Nuž, ak svieti na planinu slnko 24 hodín denne, tak sa zem aj voda prehrejú
Nekonečná planina bez názvu a s cieľom poriadne ďaleko, hoci sa to na prvý pohľad nezdalo
Teplé potoky na prehriatej planine
Ľadovček, na ktorý sme sa vykašlali
Čo je za hrebeňom sme sa nedozvedeli. Možno niečo úžasné, možno ďalšie kopce či planina. Človek nemusí vidieť všetko. Niektoré tajomstvá treba zachovávať.
Zostup sprevádzaný hrmotaním, ale búrka sa na stretnutie nedostavila
Teplé jazerá a skvelá kúpačka
Ešte v ten deň sme dorazili k polárnemu kruhu. Na rozdiel od Švédov, majú Nóri väčší zmysel pre biznis a turistický ruch. Je to vidieť všade, aj tu na pomyselnej čiare pretínajúcej všetky najjužnejšie miesta severnej pologule, z ktorých je možné vidieť po dobu 24 hodín Slnko za letného slnovratu.
Opäť polárny kruh, tentoraz v Nórsku
Pre šťastie a návrat kladiem na jedného zo stovky mužíkov kamienok
Foto: Elena Hipmanová a Peter Hampton