Posledná časť cyklu AMERICKÁ ODYSEA…

Hory a svet kaňonov. Nedá sa hodnotiť ich krása. Každý je svojský, úchvatný a jedinečný. Medzi skvosty Utahu patria ZION a BRYCE CANYON. Zion ( hebrejský názov Sion) je nádherný svojou divosťou, kolmými čistými stenami, ako by ich práve pred chvíľou niekto rozštiepal. Jeho tvorcom je rieka VIRGIN RIVER, ktorá neúnavne ďalej pracuje na jeho prehlbovaní a zdokonalení. Je to horolezecký raj. Z kempu prepravuje turistov do kaňonu  kyvadlová doprava a sekanými chodníkmi sme sa dostali až na náhornú planinu o 700 m vyššie k OBSERVATÓRIU. To je len názov najvyššieho miesta. Ako sme stúpali skalou nahor,  striedali sa rôzne úrovne farebných sedimentov, najčastejšie červená i žltá. A množstvo bočných kaňonov, obrúsených skál a meandrov vymodelovaných v pevnej, hladkej skale.

Virgin River, rieka, ktorá preteká Zion kaňonom a stále ho formuje

Meander Virgin River

Kolmé hladké steny pieskovcov sú  horolezeckým rajom

Miesto, ktoré volajú Observatórium

Čipmank. Vrtký a pažravý

Najstarší sekaný chodník. Dostali sme sa ním na planinu.

Hornú časť planiny prikrýva sivá vrstva pieskovca

Mladé kozorohy

Pestrofarebné kvety v štrbinách skál pohladia dušu

 

Bryce Canyon je takmer susedom Zionu, asi len 100 km na severovýchod. On to vlastne ani kaňon nie je. Je to skôr obrovský amfiteáter s tisícami štíhlych veží a vežičiek červenej a občas ružovobielej farby. Okolo roku 1870 tu žili mormoni a kaňon je pomenovaný po jednom z nich, Ebenezer Bryce. Počasie nám veľmi neprialo, ale aj tak sme zišli na dno a celé hodiny sa prechádzali pomedzi štíhle veže.

Bryce Canyon

Vežičky vznikli eróziou hliny a vodnými tokmi. Dažde a sneh ich stále modelujú

Neskutočné tvary a tisíce vežičiek

Aj zapršalo, aj posnežilo. Turisti, čo sa odvážili vyliezť z autobusu. Chudák šofér. Ktovie, či ich pustil aj nazad

Obrovský amfiteáter plný farebných veží, na ktorý sa ženie snehová metelica

Zobudili sme sa do slnečného, ale mrazivého rána, -2,5 °C. Utah mi doslova učaroval. Je to krajina hôr a skál, veľmi málo osídlená ( má najmenej obyvateľov z celej Ameriky a aj väčšie mestá vyzerajú, ako by tam zdochol pes.) Napriek tomu má úžasné čaro, svojou divosťou a rozmanitosťou. Každá dolina je iná, iné horniny, iné farby.

Náš 5 hviezdičkový hotel na kolesách. Nocovali sme na skalách

Raňajky

Krásy Utahu

Neďaleko mestečka Escalante vidieť aj takéto petrogrify po starej indiánskej kultúre

Rozpadávajuce sa horniny

Rozmanitosť farieb. Každá je spomienkou na dávne geologické obdobie

Moabská pustatina nás privítala dažďom, ale pred  poludním sa ako mávnutím prútu hmly zdvihli a národný park ARCHES zažiaril v plnej kráse. Skalnaté monumenty, asi 5000 kamenných oblúkov a okien ( podľa nich dostal názov Arches), a skalné rebrá, v ktorých sa dá veľmi ľahko zablúdiť. Takmer sa nám to podarilo. A teraz z jari rozmanité farby kaktusov a kvetov. Ale pozor! Rastie tu aj zákerná rastlina POISON OAK. K vlastnej škode som ju nevidela, vlastne som ju ani nepoznala, kým mi nespálila nohy. Neznesiteľné svrbenie a pálenie, ktorému sa vyrovná len čili paprika v ranách, trvalo viac ako 2 týždne.

Moabská púšť je teraz na jar krásne zelená. Po nočnom daždi je všetko ako vyumývané

LANDSKAPE ARCH – úzky pás kameňa sa klenie vo výške 80 m

DELIKATE ARCH – najznámejší oblúk NP Arches

Skalné platne trčia k nebu ako zuby žraloka

Záhradka uprostred rozkvitnutej púšte

Na obzore zasnežené štvortisícovky

Kedysi sa v hlbinách zeme nachádzala soľná kaverna – pozostatok mora, ktorá dvíhala horninu, až sa tlakom rozpraskala na skalné rebrá. Ako by ich niekto nakrájal gigantickým nožom

Podvečer

Presunuli sme sa do štátu COLORADO. Máme problém. Horské sedlá hlásia sneženie a prechod iba s reťazami. Nuž, tie sme si nepribalili. Veď kto by nosil reťaze do púští.

Sneh zaletuje aj do údolia

Prechod 3.427 m vysokým sedlom MONARCH PASS. Na ceste vrstvy snehu a v priekopách odhodené autá. Ešte že Audinka má náhon 4 x 4, aj keď univerzálne gumy. Prešli sme so zadržaným dychom.

Naše putovanie Amerikou sa chýli ku koncu, ale chceme ešte vidieť GREAT SAND DUNES, ktoré sa krčia pod zasneženými horami s 4100 m vysokým  SANGRE DE CRISTO. Vidieť ich už z diaľky, vyzerajú ako naviaty piesok pod kopcami. Až keď sme prešli ďalších asi 120 km, dostali sme sa k riečke MEDANO CREEK, rovno pod duny dych zarážajúcej veľkosti. Horský masív je ako obrovský lapač pieskových zrniek, ktoré vietor ženie planinami a údoliami aby ich uložil na úpätie zasnežených velikánov.

Trochu váhame, ako prejsť na druhú stranu. Ráno mrzlo a voda zo zasnežených kopcov je len o čosi teplejšia ako ľad

Neostávalo nám iné, len 80 m široký Medano Creek prebrodiť

Topánky už neobúvame. Púšťou sa najlepšie chodí naboso

Až na poludnie, začal byť piesok horúci.

Vyšplhali sme sa na druhú najvyššiu dunu vysokú 180 m. Na hrebeňoch hôr sa usádzajú mraky. Je to nádherný pocit, stáť na gigantickom pieskovisku, ktoré sa vlní až k horám ako more, ktoré sa odrazu zastavilo

Ľudkovia z kempu sa spúšťajú dunami na sendbordoch.

Naša Americká odysea. Červená cesta k juhu –  transportér VW, ktorý sa nám pokazil. Žltá, západná cesta  – putovanie Audinkou  

Najazdili sme 17.667 km, cestovali cez 25 štátov, spálili 2.048 l pohonných hmôt. Nafotených 5.876 fotiek

Foto: Elena Hipmanová a Peter Hamptom