Úryvok z môjho cestovateľského denníka: Celú noc svetlo a ráno opäť hmla. Nechce sa nám vyliezť zo spacákov, ale neporušená beloba sa rýchlo mení. Mocenský súboj na dnešný deň vyhralo slnko. Vyrážame k najkrajším ostrovom severu – Lofoty

Tunelom v oblasti Møysales  sme preťali hory a pred nami sa zaligotal v šikmých lúčoch polárneho slnka azúrový fjord. Vlastne bol takmer tmavomodrý. Z čerinami zbrázdenej hladiny vyčnievali roztrúsené ostrovčeky až duša presýtená krásou zaplesala. Okamžite sme sa rozhodli, na tomto mieste prenocovať.  Zbehli sme k hladine a medzi skalami, papraďou i vodnými kvetmi prechádzali pobrežím a čudovali sa, koľko rozmanitých foriem života ukrýva toto severské more

Krištáľovo modrý fjord v oblasti Møysales. Slnko sa stratilo z dohľadu o 21.50, ale len preto, aby sa schovalo za vysoký kopec. Svetlo trvalo celú noc.

Jedna z mnohých lastúr rozhádzaných na skalách

Skelet kraba

Ráno sa hladina ani nepohla. Milujem raňajky v tráve a keď sa k tomu pridá pokojná hladina fjordu, niet čo dodať

Ráno sme cestami aj cestičkami prešli zo severnej strany ostrovov na južnú, do Solovaeru. Držali sme sa stále popri vode. Prekvapila ma piesková púšť, ktorá siaha takmer k hladine mora. To večné vetry od severu naviali k úbočiam hôr jemný piesok, až vytvoril vysoké duny. Hmla a dažde dali piesku životodarnú vlahu, aby sa mohli zazelenať skromnými trsmi trávy.

Pokojné vody fjordov sú ako zrkadlo

Piesok hnaný vetrom od severu navŕšil pri horských úbočiach pieskové duny

Večné dažde a hmly sa postarali o dravú chuť vegetácie prežiť aj v tomto, inokedy tak nehostinnom, prostredí

Piesková pláž, za ktorú by plážoví povaľači dali aj dušu. Peter sa v mori vykúpal, ja som tam vliezla len po kolená a preč…

Veční zberači

Skaly obalené severským machom pripomínajú pohodlný mäkký pokrovec

Aj sa v ňom tak pohodlne chodí

Solovaer, prístav, rybárske mestečko, turistická destinácia učupená medzi vrchmi

Pred večerom sme zakotvil na pobreží za dedinkou Kvalnes. Z morskej hladiny trčalo množstvo obrovských okruhliakov, ktoré sem dopravili ľadovce, na móle sa usadilo niekoľko rybárov. Po celodennom jazdení, sme sa potrebovali rozhýbať, a tak sme o 19,00 začali stúpať na najbližší kopec na brehu mora. Kopček bol vysoký len 376 m, ale výhľad na severovýchode zabrzdil prstenec hôr a ostrovčekov, na západe sa rozbehol šírou hladinou Severného Atlantiku. Pred polnocou sme boli opäť na brehu mora, aby sme sledovali zapadajúce a zároveň vychádzajúce slnko polárneho dňa.

Okrúhle balvany formované ľadovcami aj vlnami, čo ženú pred sebou severské víchrice

Z výstupu na jeden z kopcov za dedinkou Kvalnes.

Neskorý večer na kopci

Popíjame čajík s rumom, kukáme na more a čakáme

Až tu, na Lofotoch, som si uvedomila, že slnko zapadá aj vychádza na severe. Neponorilo sa pod hladinu. Na svojej k morskej hladine chvíľu postálo a vzápätí začalo stúpať nahor.

Prehupli sme sa na južnú stranu a pobrežím Vestfjordu došli k malému rybárskemu mestečku Nusfjord.  Zbalili sme batohy na krátku turistiku a jedlo, na piknik niekde nad morským fjordom. Chcelli sme saa trochu rozhliadnuť po okolí. Ale už po prvých metroch okružného chodníku okolo fjordu sme začali pokukovať po kopci nad Nusfjordom, a tak sme opustili  chodník, čo viedol pobrežím a začali stúpať kolmo dohora. Štrk, skaly, trsy trávy, nízke kroviny, niekde poriadna strmina a poriadny úpek. Ani vo sne by mi nenapadlo, že sa budem za polárnym kruhom pariť pod severským slnkom. V sedle sme narazili na nejakú turistickú značku. Chodník sa vinul mokrými skalným platňami a strácal v skalách za obzorom. Šli sme teda ďalej. Za druhým sedlom začal chodník stúpať strmými serpentínami, asi ako na Ostrvu nad Popradským plesom. Kopček, na ktorý sme chceli pôvodne vyjsť sa zdal z druhého sedla ako malý krpáň. Až hore sme zistili, že stojíme na 679 m vysokom Mousestint (Mojžišov vrch). Fascinovali nás úžasné pohľady na skaly trčiace z fjordov, celkom dolu malinké mestečko Nusfjord, aj reťazce pohorí obmývané morom. Na okolitých hrebeňoch aj v žľaboch stále leží sneh. Za polárnym kruhom, v čase, keď slnko nezapadá, mal by si človek strážiť svoj biorytmus. Je trochu zavádzajúce, keď máte 24 hodín pred očami slnečný kotúč, chcete toho veľa vidieť a veľa stihnúť. Deficit spánku sme cítili permanentne. Pred sebou sme mali dlhú cestu nadol a tak sme si len chvíľku oddýchli, trochu sa rozhliadli a turistickou značkou zišli naspäť do Nusfjordu. Do spacákov sme zaliezli, neskoro po polnoci, keď už slnko stúpalo oblohou nahor.

Okolo jazier a osád do Nusfjordu

Gazda má aspoň istotu, že sa mu ovce nestratia. K streche bol pristavený rebrík, asi ich tam hore vyniesol

Cesta do Nusfjordu. Na obzore prvé sedlo a skalný kotol, kam sme sa dostali po kolmom výstupe nad Nusfjord. Samozrejme z opačnej strany. Rovno pod kotlom sú ľadovcové plesá

Nusfjord v zajatí hôr

Oddych aj piknik v prvom sedle

Pohľad do ľadovcového kotla na plesá

Druhé sedlo už na dohľad

Výhľad z druhého sedla. Dole Nusfjord

Večerné posedenie na 679 m vysokom Mousestint (Mojžišovom vrchu).

Mousestin má dva vrcholy. Ten kopec za ním je už na druhej strane fjordu

Pohľad z vrcholu na plesá, Nusfjord a juhovýchodnú časť Lofotov

Pohľad na severozápad. Otvárajú sa pred nami hrebene skalných chrbtov, oddelených od seba len krátkymi fjordami  Je takmer deväť hodín večer, musíme sa vrátiť.

Pomaly sme mierili na západ. Keď píšem pomaly, myslím to doslova. Nič nás nenaháňalo. Vychutnávali sme si krásu ostrovov, zastavovali, fotili. Naším cieľom bola osada Å, na najzápadnejšej strane Lofotov. Zastavili sme v mestečku Hamnøy . Je učupené priamo pod horami na brehu Vestfjordu. Všade vidieť sušiaky na ryby, hoci teraz takmer prázdne. Stoja aj pred útulnou rybárskou predajničkou, kde sme kúpilii už ani neviem akú rybu na večeru. Ryby a občas kura, boli hlavnou zložkou nášho stravovania. Ryby na akýkoľvek spôsob sa mi zrejme nikdy neprejedia. Ďalšia zastávka bola v Sørvagene, ale to už sme mali na dohľad najzápadnejšie mestečko Å.

Mestečko Hamnøy. Z kopcov steká prúd hmly, ale nad domami sa rozplynie

Predajňa rýb ponúka aj rybacie pokrmy a kávu

Kedysi na Islande som takúto sušenú  „pochúťku“  ochutnala. Nuž, žula som to asi dve hodiny, ale ja žuvačky až tak nemusím.  Súso skončilo v tráve a viac ma nik na sušenú rybu nepresvedčil

Okrem iného predávajú aj vajcia čajky. Treba ich variť až 15 minút, ale sú strašne drahé, tak sme radšej tento experiment neskúšali

Pohľad na ostrov Moskenesøy z osady rovnakého názvu  na najzápadnejšiu osadu Å

Zo severného Atlantiku sa valila hmla, pohltila ostrovy a držala sa na hladine celý deň. Možno aj celý týždeň. Na Lofotoch bolo v tom čase 24 °C, čo je na tieto ostrovy dosť extrémne teplo, aké pamätníci nepamätali asi 50 rokov. Nuž, mali sme zase šťastie

Å. Kulminačný bod na juhozápadnom ostrove Moskenesøy.  Z prístavu vychádzajú turistické lode ku skalám zahaleným hmlou, reklamy hlásajú možnosť fotenia veľrýb a tuleňov. Nechytili sme sa. V tej hmle, by sme sotva dovideli na spolu sediacich natlačených v jednej otvorenej bárke. Vyšli sme si na ľadovcom obrúsenú žulu nad mestom a prezreli si každú uličku

Penzión v osade Å

Charakteristická severská architektúra. Domky na koloch priamo nad vodou

Predajňa rýb. 

Zaujímalo by ma, čo z tých sušených rýb robia, ako ich varia. Nevedeli mi to povedať ani miestni ľudia. Jeden ryby nejedol vôbec a ďalší nevedel

Sušiareň rýb

Malý fjord za osadou

Mestečko Å, vzadu  osada Moskenesøy

Po pikniku medzi sušiakmi rýb sme sadli do auta a vydali sa k pevnine za ďalšími dobrodružstvami. Volili sme bočné cestičky, aby sme preskúmali čo najviac z týchto nádherných ostrovov, na ktoré by som sa chcela znovu niekedy vrátiť. Vytknutý členok ešte z domova ma dosť obmedzoval a po dlhších výstupoch bolel ako čert.

Opúšťame Lofoty a vraciame sa na Nórsku pevninu

 Foto: Elena Hipmanová a Peter Hampton